Pomôžme si rozprávkou

Čo je zvláštne na rozprávke? (rozhovor s Danou Žilinčíkovou)

O motivácii, prečo sa Návrat tento rok venuje rozprávke, ako nástroju na pomoc deťom a rozvíjanie vzťahu medzi rodičmi a deťmi, som položila niekoľko otázok sociálnej poradkyni a terapeutke z Centra Návrat v Banskej Bystrici Danke Žilinčíkovej.

Návrat sa tento rok veľa venuje téme rozprávky. Chce poukázať na to, že môže byť veľkým prínosom pre naše rodiny a pre naše deti. Rozprávka je pritom taká každodenná, samozrejmá vec. Čo je na nej také zvláštne, že jej chcete venovať tohtoročnú kampaň?

Čo je zvláštne na rozprávke? Určite veľa. Ale pre Návrat je asi najdôležitejšie to, že je dostupná pre všetkých rodičov - že nestojí veľa peňazí, možno aj žiadne a že k nej rodič potrebuje hlavne seba :) a dieťa, teda seba ako rozprávača a dieťa ako poslucháča...A to čo zároveň takto rozprávaná rozprávka robí je, že podporuje vzťah medzi rodičom a dieťaťom – a to je to, o čo nám ide. Ide nám hlavne o to, aby rodič čítal alebo rozprával rozprávku, prípadne ju zahral svojmu dieťaťu. S dieťaťom - byť tam s ním a pre neho. To má pre dieťa najväčšiu hodnotu. Na rozprávke môže byť hádam najdôležitejšie to - že cez ňu dieťa rozumie lepšie svetu dospelých... a že je akýmsi mostom k detstvu. Mosty sú prepojenia a keď nie sú vybudované a opätovne používané a posilňované, prežívame vzdialenosť.

Na našom webe hovoríme akoby o dvoch druhoch rozprávok. O tých klasických, ktoré poznáme z detstva z rozprávania rodičov alebo z čítania veľkých rozprávkových knižiek a o terapeutických rozprávkach alebo príbehoch. Mohla by si vysvetliť, aké rozprávky to sú, o čo v nich ide?

Mnohí odborníci za rozprávku považujú len klasickú rozprávku - o princeznách, kráľovstvách. Typickým znakom rozprávky je začiatok Kde bolo tam bolo...alebo Bola jedna krajina...a samozrejme hrdina, ktorý musí zažiť útrapy, prekážky, cesty, aby zvíťazil a žil šťastne až kým nezomrel, a pod. Sú to vlastne vymyslené príbehy. Na terapeutické príbehy sú rôzne pohľady - pre menšie deti môžu terapeuticky "zafungovať" príbehy zo zvieracieho sveta (v našej knižnici nájdete napríklad príbeh O Krabčekovi). Pre staršie deti je dobré, aby príbehy boli z reálneho života - nie vymyslené a aby neponúkali dieťaťu nereálnu nádej (a žilo šťastne, až kým nezomrelo). Terapeutické príbehy pomáhajú preliečiť ťažkú životnú udalosť, "poranenie duše" a my naozaj nevieme, či sa tieto udalosti v živote dieťaťa nezopakujú. Terapeutický príbeh môže ponúknuť dieťaťu možnosť počuť, že nie je vinné za to, čo sa mu stalo a že aj v ťaživej situácií si môže nájsť niečo, čo mu ju môže pomôcť nabudúce zvládnuť (napríklad Peter z príbehu Šuška pre šťastie si zoberie zo stromu šušku, dá si ju do vrecka a keď opäť bude prežívať posmech detí, že nemá rodičov alebo s nimi nežije, stisne si šušku vo vrecku a je mu ľahšie. Reálne však stále tých rodičov nemá. Terapeutický príbeh teda nekončí šťastne, ale ponúka dieťaťu istý kľúč, nádej, ako sa na prežité udalosti dá pozrieť a ako sa aspoň trošku dá s nimi konštruktívne vysporiadať - niekedy s pomocou dospelých a niekedy s pomocou vecí (hračky, šušky, a pod).

Niektorí terapeuti píšu liečivé príbehy pre konkrétne deti. Ako taká terapeutická rozprávka na mieru pre dieťa vzniká? Mohla by si povedať aj nejaký konkrétny prípad, v ktorom dieťaťu takýto príbeh pomohol v ťaživej situácii?

Spomínam si na chlapca, ktorý sa veľa rokov trápil tým, že ho po narodení jeho mama opustila - že ho nechala v nemocnici. Jeho trápenie malo samozrejme skrytú formu: neustále potreboval byť v centre pozornosti učiteľa, oceňovaný a chválený. Keď to jeden deň nedostal, bojoval o to rôznym spôsobom - vyrušovaním na hodine, predbiehaním sa pred ostatné deti a pod. Príbeh, ktorý sme spolu s adoptívnymi rodičmi pre chlapca sformulovali bol založený na rozšírení informácií z jeho života pred adopciou. (Takýto príbeh pomáhame formulovať rodičom vrámci tvorby tzv. Knihy života adoptovaného dieťaťa.) Zistili sme, okrem iného, že ho jeho biologická mamina z nemocnice odviezla domov, ale keďže bývala v chudobných podmienkach a bola na rodičovstvo sama, po pár dňoch ho opäť priniesla do nemocnice, aby mu tam pomohli prežiť. Príbeh o tom, ako sa ho vzdala, aby žil, bol presiaknutý novou formou lásky - lásky, ktorá sa preliala z biologickej matky do dieťaťa, pretože majú možno rovnaké vlasy či oči a pomáhala mu dýchať, keď bol u nej v brušku, atď. Určite chlapec nie je "za vodou" a nevyriešili sa mu všetky jeho boľačky, ale postupne sa zmenil jeho sebaobraz - to, čo si o sebe myslí. Príbeh o sebe a o svojej adopcii si upravil: Moja mamička sa nemohla o mňa starať a keďže vedela, žeby som bol v nebezpečenstve a mohol by som aj zomrieť, zachránila ma tým, že ma doniesla do nemocnice. Chlapec sa začal cítiť ako ten, kto bol pre svoju biologickú mami veľmi dôležitý a prišiel na to, že nemusí bojovať o priazeň učiteľky s nikým iným - pretože keď príde na neho rad, vždy ju bude mať. Správanie chlapca sa v mnohom upravilo časom... Opakujem, neznamená to, že bude žiť šťastne, až kým nevyrastie. Ale v tomto čase je oveľa šťastnejší a pokojnejší, zažíva viac porozumenia v škole a to je nateraz to najdôležitejšie.

Tento príbeh môže byť určite povzbudením a inšpiráciou pre náhradných rodičov, pretože v podobnej situácii sa s veľkou pravdepodobnosťou môžu stretnúť spolu s deťmi, ktoré prijali do svojej rodiny. Väčšina detí ale rieši denne svoje „malé“ problémy (boja sa tmy, prestala sa s nimi hrať najlepšia kamarátka, cítia sa v škole samé, nedarí sa im v učení, nerozumejú si s „novým“ ockom, atď.).

Z toho predošlého príbehu je viditeľné, akú silu môže mať príbeh, respektíve spôsob, akým nám ho niekto vyrozpráva. Niekedy stačia drobnosti a príbeh nám odrazu otvorí nový pohľad na osobnú situáciu. Ale príbeh by mal v prípade dieťaťa zvoliť rodič. On by mal byť ten, kto rozpozná strachy a smútky dieťaťa. Ak je toho smútku alebo strachu na dieťa veľa, ak ho naozaj paralyzuje, rodič mu môže pomôcť najviac sebou samým – tým, že nevyháňa spolu s dieťaťom strach, či smútok (neboj sa, buď odvážny, nebuď baba, a pod.) ale posilňuje to, čo môže mať nad všetkým silu - dôvera, že dieťa nie je na ten strach či smútok samé, že je tu pri ňom jeho najbližší človek – rodič (každý večer, keď dieťa prežilo ťaživé udalosti, si rodič nájde na neho čas, posadí sa k nemu, zoberie ho na kolená alebo si sadne k jeho posteli a prečíta mu rozprávku. Možno bude tá rozprávka o tom, možno o inom – dôležité je, že rozprávkou sa približujeme k svetu dieťaťa, k jeho premýšľaniu ...a možno sa práve vtedy dieťa bude chcieť niečo opýtať, možno bude len potrebovať cez vaše spoločné večery dobiť baterky..možno. Jednoducho tam buďte a ono vás povedie... A snáď vtedy objavíte v sebe aj fantáziu pre príbeh ušitý na mieru vášho dieťaťa, ktorého začiatok sa bude možno podobať na príbeh, ktorý práve prežíva vaše dieťa.

Moja kamarátka prežívala so svojou dcérou jej smútok a neradosť z chodenia do škôlky. Po dlhom čase zistila, že dcéra sa veľmi trápi, lebo nežijú s ockom. Moja kamarátka sa so mnou radila a potom jeden večer vymyslela príbeh pre svoju dcéru. Viete aký krásny a jednoduchý? Kde bolo tam bolo, chodilo do škôlky jedno dievčatko, Renátka. Myslela si, že všetky deti vždy žijú so svojimi maminami a ocinami. A keďže si to myslela, bola často smutná a nechcelo sa jej tam niekedy chodiť, pretože žila len so svojou maminkou... raz však prišla k Renátke na návštevu malá okatá Karinka a povedala jej: Budeš sa so mnou hrať? A ako? Na maminku a na dieťa... A ocko tam nebude? Nie, ocko má veľa problémov a on s nimi nebýva... A potom sa Karinka s Renátkou hrali a hovorili si, že im je niekedy smutno, že ich ockovia s nimi nebývajú, ale aj jedna, aj druhá boli radi, že už nie sú jediné deti, ktoré žijú len s maminkami. A Karinka pri odchode domov povedala Renátke: „Vieš čo, nabudúce privediem aj Katku. Ona žije s oboma rodičmi, ale veľmi pekne sa so mnou hrala a vôbec jej nevadí, že ja žijem len s maminkou... Renátka išla na druhý deň do škôlky oveľa radšej. Ešte jej bolo smutno, ale popoludní prišla za ňou pani učiteľka a povedala jej: Renátka, mohla by si sa chvíľu pohrať s Romankom, je mu teraz akosi smutno. Býva u svojej starkej. Renátka išla za Romankom. Povedal, že ho bolí brucho a že sa mu nechce hrať. Renátka mu povedala: Aj mňa niekedy bolieva. A niekedy plačem. Myslela som si, že všetky deti bývajú s mamami a ocinami. Ale včera bola u mňa Karinka a ona žije tiež len s mamou ako ja. Romanko sa na ňu pozrel a povedal: Nebudeš sa mi vysmievať? Renátka povedala: Čo si šiši? A tak jej Romanko povedal, že býva len so starkou a že sa mu v predošlej škôlke deti smiali, že nemá rodičov. Renátka mu povedala: Ja sa ti smiať nebudem. Ja sa budem s tebou rada hrať...

Keď o tom takto hovoríš, naozaj sa nezdá, že by to bolo niečo zložité. Rozprávka vyzerá byť taká pomocníčka "vždy poruke". Ale predsa, čo by si poradila rodičom, ktorí v sebe necítia odvahu alebo dosť fantázie, aby vymýšľali deťom vlastné príbehy?

Táto stránka vzniká na podporu rodičov, ktorí vnímajú, že sú najdôležitejšími ľuďmi v živote svojich detí, na podporu ich vzťahu s deťmi. Preto na nej ponúkame "naše" rozprávky a terapeutické príbehy, ktoré môžu rodičia použiť, alebo sa nimi inšpirovať a vymyslieť podobné. Zároveň sa prihovárame rodičom, ktorí vymysleli príbehy na „boľačky“ svojich detí, pretože veríme, že takí rodičia sú. Podeľte sa s inými a pošlite nám „váš“ príbeh, aby tých "liečivých" rozprávok bolo viac. Ostatných chcem povzbudiť, že sa nemusia trápiť, ak nevedia vymyslieť liečivé slová. Hľadať slová, ktoré by deťom pomohli prekonať ťažké situácie nie je jednoduché. Je fajn, ak si najprv tie situácie prerozprávate. Môžu vám v tom pomôcť terapeuti. A možno, keď sa v ťažkej situácii začnete lepšie cítiť, tak aj slová alebo príbeh vytvoríte ľahšie. Či už sami alebo s oporou terapeutov.