Pomôžme si rozprávkou

Keď terapeutický príbeh tvorí terapeut s dieťaťom... (rozhovor s Juliou Farnam)

Julia Farnam, poskytuje odbornú pomoc deťom, ktoré prežili týranie alebo zanedbávanie. Pri svojej práci už roky využíva terapeutickú silu príbehu.

Čím sa zaoberáš vo svojej práci?

Som klinická sociálna pracovníčka s licenciou. To znamená, že mám licenciu na poskytovanie terapie a moja licencia je uznaná poisťovňami. Pracujem pre program duševného zdravia Mountain Valley v Baker City v Oregone. Poskytujem terapiu pre deti, tínedžerov a dospelých, ktorí prežili rodinnú traumu. Robím individuálnu terapiu pre deti, individuálnu terapiu pre ich rodičov, vzdelávanie rodičov (a náhradných rodičov) o výchove traumatizovaných detí a tiež rodinnú terapiu. Pomáham rodinám s prežitou rodinnou traumou tak aby sa deti, ktoré zažili zneužívanie a zanedbávanie mohli bezpečne vrátiť do svojich rodín. Tiež pomáham s hodnotením rodiny vzhľadom k bezpečnosti pre deti a niekedy chodím vypovedať ohľadom rodiny na súd. Okrem toho som spolumajiteľom súkromného terapeutického centra s názvom Kinedred Support Service, LLC. Ponúkame terapiu deťom a rodinám, ktoré nám odporučí Úrad na podporu ľudských zdrojov systému starostlivosti o deti štátu Oregon.

Pomáhaš deťom a dospelým veľmi jedinečne. Píšeš s nimi originálne terapeutické príbehy. Ako to robíš a čo tým sleduješ?

Začala som používať terapeutické príbehy s deťmi pred 18timi rokmi, krátko potom ako som začala pracovať s deťmi a rodinami, ktoré prežili traumu. Je to spôsob ako pomôcť deťom pochopiť, čo sa s nimi stalo a že za problémy v rodine oni nemôžu. Napríklad, pracujem s mnohými deťmi, ktoré si myslia, že dôvodom ich odobratia z rodiny je to, že si neupratovali izbu alebo preto, že sa správali zle. Príbehy sú spôsobom ako zmeniť ich spôsob myslenia. Je to tiež spôsob ako pomôcť deťom nájsť zmysel v ich zážitkoch. Napríklad, keď dieťa prežije sex s dospelou osobou, často si myslí, že mu v tom bolo rovnocenným partnerom. Nerozumejú tomu a príbeh nám môže pomôcť zmeniť toto myslenie. Poviem to asi takto „ Najprv si Annie myslela, že zneužívanie bola jej vina, pretože sa rada maznala s Johnom a rada sedela na jeho kolenách. Ale naučila sa od Julie, že nie je v poriadku keď sa dospelí dotýkajú malých detí takýmto spôsobom bez ohľadu na to, čo sa deje. A dospelí ako John vedia, že to nie je správne. John porušil pravidlá.“ Použila som metódu príbehu na pomoc sexuálne zneužitým deťom zdieľať ich pocity a myšlienky ich rodičom a súrodencom. Príbehy môžu pomôcť redukovať strach a úzkosť z minulosti a budúcnosti detí, ktoré prežili domáce násilie alebo detské zneužívanie. Pracujem s rodičom na vytvorení príbehu a pomáham mu nájsť slová ako povedať čo sa stalo, spôsobom vhodným pre vek dieťaťa. Niekedy pracujem s rodičom, ktorému boli odobraté deti, pomáham im vytvoriť príbeh, ktorý pomôže dieťaťu posunúť sa a akceptovať adoptívneho rodiča. Toto pomáha obom, rodičovi aj dieťaťu. Rodič toto môže dať dieťaťu ako dar, spolu s fotkami ich rodiny a milovanými. Adoptované deti sa môžu prispôsobiť oveľa lepšie ak vedia, že majú podporu biologických rodičov a tak sa snažím zahrnúť ich do tohto procesu všetkými možnými spôsobmi.

V príbehoch hovorím pravdu, ale používam jemné, neodsudzujúce slová. Napríklad v príbehu o matke, ktorú bije otec. „Najprv mama nepovedala pravdu o tom ako prišla k monoklu. Povedala, že sa buchla do dverí. Jordan vedel, že to nie je pravda, ale chcel urobiť správnu vec a tak nikomu nepovedal, že to urobil ocko. Jeho malý brat Evan povedal pravdu a Jordan sa na neho najprv nahneval. Maminke je ľúto, že Jordan kvôli nej musí klamať. Povedala, že to už nikdy znova nespraví. A celá rodina je na Evana hrdá.“

Stretli sme sa pred rokmi listujúc knižku pripravenú do tlače. Volala sa Šiška pro štěstí. Táto kniha je iná. Čím?

Sú príbehy, ktoré sú špecificky individualizované pre konkrétne deti a ich rodiny. Nie sú to príbehy, ktoré si iní ľudia čítajú. Nevydala som žiadne podobné príbehy ako ten čo sme vytvorili v Českej republike. Príbeh „Šiška pro štestí“ vznikol po zistení, že pre deti umiestnené v detských domovoch nebola dostupná emocionálna terapia. Máme množstvo kníh pre deti, ktoré sú „terapeutické knihy“ o rôznych problémoch ako domáce násilie, sexuálne zneužívanie, rozvod, šikanovanie, adopcia, náhradná rodičovská starostlivosť a pod. Chcela som vytvoriť knihu pre deti v detských domovoch, aby vedeli, že nie sú samé, ich pocity a starosti sú normálne a že to nie je ich chyba ak sú šikanované, aby mali nádej do budúcnosti. A ešte viac som dúfala, že kniha bude užitočná pre tých, ktorí sa o deti starajú a pomôže im pochopiť detské citové prežívanie a potreby.

Moja obľúbená kniha, pre deti, ktoré zažili traumu, sa volá „Stala sa zlá vec“. V obidvoch knižniciach s výpožičkou sú kópie. Je to úžasný opis post traumatickej stresovej poruchy u detí. (sme radi, že ju v Návrate využívame pri pomoci rodinám, pozn. D.ž..)

Vnímaš rozdiely v používaní terapeutických rozprávok a terapeutických príbehov pre pomoc deťom okolo seba ?

Terapeutické príbehy sa u detí využívajú veľmi často. Neviem o nikom kto píše takéto príbehy v spolupráci s deťmi alebo ich rodičmi tak ako ja. Poznám terapeutov, ktorí napísali príbehy pre svojich klientov. Ja však preferujem spoluprácu s dieťaťom alebo rodičom, použiť príbeh ako nástroj, ktorý im má pomôcť „spracovať“ alebo rozmýšľať nad ich zážitkom a pomôcť im prísť na nejaké riešenie. Ja si bežne sadnem pred počítač a píšem počas toho, keď sa pýtam otázky ako:

Kde by sme mali začať? Kedy ste sa narodili alebo...

Mali by sme začať s „Kde bolo tam bolo...“ alebo niečím iným?

Ktoré pekné veci si pamätáte z toho roku?

Pamätáte si čo sa stalo, keď ste mali rokov? Kto bol na vašej narodeninovej oslave?

Kedy by sme tam mali dať tú časť o otcovi?

Prevezmem vedenie rodičov alebo dieťaťa týmto spôsobom a vytvorím zároveň terapeutický zážitok. Myslím, že by to bolo skvelé urobiť to s adoptívnymi rodičmi. Ak dokážu byť otvorení a počúvať príbeh dieťaťa o jeho predchádzajúcom živote. Myslím, že by bolo veľmi cenné pre dieťa, keby bolo schopné zdieľať túto informáciu so svojimi adoptívnymi rodičmi. Bolo by to ocenenie prvej rodiny dieťaťa a ich života predtým ako bolo adoptované. Bola by to tiež cesta ako integrovať alebo zahrnúť ich predchádzajúci život do ich adoptovaného života. Tiež je dôležité pre náhradných ale adoptívnych rodičov, aby nepôsobili odsudzujúco voči biologickej rodine dieťaťa. Niekedy je to ťažké, pretože je bolestivé počuť čím všetkých si dieťa muselo prejsť. Je veľmi pravdepodobné, že sa dieťa uzavrie, keď bude počuť alebo len cítiť odsudzovanie jeho biologickej rodiny, aj keď je zaslúžené.

Ďakujem Julii za rozhovor. Rozhovor sa uskutočnil na konci marca 2013.

Otázky kládla Dana Žilinčíková, sociálna terapeutka Návrat OZ