Kukučka
Ako to už bolo zvykom, aj v to jesenné ráno to vo vtáčej škole vrelo, niektorí žiaci prilietali, iní hopsali na drobných nôžkach, ostatní sa pomaly približovali kolísavou chôdzou. Vrava sa ozývala čím ďalej tým hlasnejšie, všade sa to hmýrilo vtáčími školákmi.
V triede pani Moriakovej sa v ten deň hovorilo o rodine. Žiaci netrpezlivo čakali, kedy budú môcť pani učiteľke a spolužiakom ukázať svoju domácu úlohu, z ich aktoviek vyčnievali výkresy pomaľované pestrými farbami. Len Kukučka sa smutne krčila v lavici.
Keď sa pani učiteľka Moriaková opýtala, kto by chcel ukázať svoju domácu úlohu ako prvý, všetci žiaci zdvihli krídelká. Všetci okrem Kukučky. Prvý prišiel k tabuli Bocian a hrdo ukázal svoju kresbičku: „Na tomto obrázku som nakreslil, ako sme boli s celou rodinou na dovolenke v Afrike.“ Všetci nadšene zatlieskali. Aké úžasné ísť s rodinou na exotickú dovolenku! Ako ďalšia predstavila svoju úlohu Sova: „Ja som nakreslila svoju mamičku, ako so mnou píše úlohy.“ „Výborne! Je dôležité sa na hodiny starostlivo pripravovať,“ zhodnotila pani Moriaková. Po Sove k tabuli letel Rybárik, ten namaľoval obrovského pstruha, ktorého vraj ulovil, keď bol s oteckom na rybačke. Holub sa zase pochválil, ako so starými rodičmi rád chodí obdivovať historické pamiatky. Rad radom sa vystriedali všetci vtáčí žiaci, ostávala už len Kukučka. Pomaly prišla k tabuli a ukázala svoju kresbičku: mamku a otecka Kukučkových a malú Kukučku, ako sa veselo hrajú a smejú v krásnom, veľkom hniezde. „Toto je moja rodina,“ povedala Kukučka nesmelým hlasom. Pani učiteľka Kukučku pochválila a poslala ju na miesto. Vtom vykríkla Vrana: „Klame, klame, všetci vieme, že jej mama zniesla vajíčko do cudzieho hniezda a vôbec sa o ňu nestará!“ V triede to zašumelo. Kukučka sa rozhliadla okolo a s plačom vyletela z triedy. Pani Moriaková Vranu zahriakla a ponáhľala sa za Kukučkou. „Neplač Kukučka!“ utierala jej slzy. „Žiadne vtáča nie je zodpovedné za správanie svojich rodičov. Nikto ťa nemá právo posudzovať podľa toho, aká je tvoja rodina, dôležité je, aká si ty sama! A navyše, žiadna rodina nie je taká ideálna ako vyzerá na obrázku.“ „Vám sa to ľahko povie, pani učiteľka, vy ste taká krásna a múdra. Každý z nás by sa chcel na vás podobať.“ „Možno tomu nebudeš veriť Kukučka, ale ani ja som to nemala s rodičmi ľahké. Môj otec, pán Moriak, sa pobil s pánom Kohútom a poslali ho do väzenia. Mamička nás mala osem, museli sme žiť veľmi skromne. Aj mne sa občas spolužiaci posmievali. Bolo mi z toho smutno, ale školu som mala napriek tomu veľmi rada, dobre som sa učila a nakoniec som sa stala pani učiteľkou.“ Kukučka neveriaco hľadela na pani Moriakovú. „Vidíš tamten pokrivený starý dub?“ pokračovala pani učiteľka. Na jar jeho semienka dajú život novým stromom. Budú to tiež duby, ale môžu narásť úplne inak, byť majestátne a vztýčené, stať sa ozdobou lesa.“
Kukučka si utrela slzy a vrátila sa do triedy. Znova prišla pred tabuľu, ukázala svoju kresbičku a povedala: „Toto nie je moja rodina, ale rodina, akú by som chcela mať, keď vyrastiem. Budem sa dobre učiť, stanem sa pani doktorkou alebo pani učiteľkou ako pani Moriaková, nájdem si manžela a spolu sa budeme starať o naše vtáčatká. Budeme s nimi lietať na výlety, naučím ich krásne kukať a poznať všetky stromy v lese.“ Vtáčiky v triede na chvíľu začudovane zmĺkli a vzápätí sa ozval obrovský potlesk. Pani Moriaková si v kútiku oka nenápadne utrela slzičku dojatia.
Eva Aubry
Vlastná vymyslená liečivá rozprávka
Nedávno som začala učiť v škole a viem, že čím ďalej tým viac detí žije v rozvrátených rodinách. Túto rozprávku venujem všetkým deťom, ktoré nie sú zo vzorových rodín, ale ktoré majú napriek tomu pred sebou možno krásnu budúcnosť, dúfam, že im pomôžem si to uvedomiť.
