Pomôžme si rozprávkou

O Amálke z nášho mesta

Napísala: Arie Anna Farnam
Preklad: Mária Leitnerová
Jazyková úprava: Zuzana Mojžišová
Ilustrácie: Alexandra Michalíková
Technická úprava: Katarína Hriňová

03 Je jedno malé dievčatko, volá sa Amálka, žije v našom meste a je odlišná.
Väčšina detí v našom meste vyzerá celkom rovnako. Ich domy sú zväčša vyrobené z tehál a namaľované na žlto alebo bielo. Dom Amálky je vyrobený z dreva a je namaľovaný na červenkastú hnedú. Väčšina detí v meste má rovné blond alebo hnedé vlasy a svetlú pleť. Amálka má kučeravé hnedé vlasy a jej pleť je zlatohnedá.
Iné deti z mesta hovoria len po česky. Amálka hovorí po česky s ockom, ale po anglicky s mamou. Iné deti jej nerozumejú, ak ich osloví po anglicky. Amálka je tiež adoptovaná. A tak aj vyzerá inak než jej mama a oco. Najprv Amálka nevedela, či je rada odlišnou od ostatných detí. Amálka chodí do predškolskej. Má dvoch dobrých kamarátov, ktorí sa volajú Kubík a Kaja. Kubík je chlapec, Kaja je dievča. Kaja a Amálka sa rady hrajú na princezné. Kubík a Amálka radi stavajú domy. Amálka má aj milého učiteľa, ktorý sa volá Tomáš. Tomáš pomáha deťom kresliť obrázky a berie ich von, aby sa pozerali na vlaky na železničnej stanici.

Jedného dňa v škole jedno veľké dievča povedalo, že ona je kráľovná a že si vyberie, kto môže byť princeznou. Povedala, že Kaja môže byť princeznou, pretože má pekné modré šaty. Ale Magdaléna nemôže byť princeznou, lebo má namiesto šiat nohavice. Povedala, že Hana môže byť princeznou, pretože má ružové šaty, aj keď veľmi krátke. Ale potom povedala, že Amálka nemôže byť princeznou. „Prečo nie?“ spýtala sa Amálka. „Ja mám ružové šaty.“ „Pretože si hnedá. Asi máš na sebe špinu a mala by si sa umyť,“ povedalo veľké dievča.
Amálka bola veľmi smutná. Mala strach, že veľké dievča má pravdu. Možnože je špinavá.

04 Ale Tomáš išiel okolo a objal ju. Ovoňal jej vlasy a povedal: „Amálka je veľmi čistá. Cítim voňavé banánové mydlo, ktoré používa. Len jej koža má inú farbu. Veľa ľudí má inú farbu kože. Pozrite sa, koľko rôznych odtieňov majú naše vlasy. Ak by boli všetky rovnakej farby, bolo by to nudné.“ Potom Tomáš povedal, že je čas prečítať si nový príbeh.

Povedal, že je to príbeh o princeznách, a tak sa všetky malé dievčatá posadili, aby ho počúvali. Bola to nová knižka s príbehom o Popoluške. Všetky dievčatá milovali Popolušku. Ale Amálka čoskoro zistila, že Popoluška z Tomášovej knižky je trochu odlišná od tej, ktorú poznala predtým. Táto Popoluška mala tmavé vlasy a pleť čokoládovo-hnedej farby. Mala nádherné šaty a tancovala s princom, ktorý mal zlatohnedú pleť ako Amálka. Keď príbeh skončil, dievčatá sa išli opäť hrať na princezné a Tomáš povedal, že by mali dovoliť, aby sa všetky dievčatá s nimi hrali, aj tie, čo majú nohavice.
05
Príbeh s čokoládovou princeznou bol fajn, ale Amálka si stále nemyslela, že je pekné líšiť sa od ostatných detí. Keď bolo treba ísť spať, povedala: „Mama, ja nechcem byť hnedá, chcem byť biela.“

Amálkina mama sa tomu zasmiala. „Nebolo by to smiešne, ak by sme mohli meniť pokožku tak, ako meníme šaty? Niektoré dni by sme mohli byť tmavohnedí, iné dni zlatohnedí a niekedy bledoružoví.“

Amálka si nemyslela, že je to smiešne. Mama ju tuho objala a ľahučko ju pobozkala rovno na nos. „Viem, že je ťažké byť iná než sú ostatné deti,“ povedala Amálke. „Aj keď je tvoja pokožka krásna a každý hovorí, že máš nádhernú farbu, je ťažké byť odlišnou, však?

„Áno,“ povedala Amálka. „Len chcem patriť k ostatným.“
Niekedy Amálka a jej mama s malým bratom idú do mesta do klubu, kde všetky deti vyzerajú ako Amálka. Takmer všetky majú zlatohnedú pokožku a kučeravé tmavohnedé alebo čierne vlasy. Ale Amálka tieto deti dobre nepoznala. A oni neboli také ako ona. Hovorili o odlišných veciach, odlišnej hudbe a vtipoch, ktoré nepoznala. Amálka necítila, že tam patrí.

Amálka a jej mama čoraz častejšie hovorili o tom, aké je to byť odlišný. Amálkina mama povedala, že ak sa pozrie okolo, môže vidieť veľa ľudí, ktorí sú odlišní, a môže nájsť pozitívne stránky toho, že sú ľudia odlišní.

Čoskoro Amálka zistila, že jej kamarátka Evelínka je tiež iná ako ostatné detí. Má lesklé čierne vlasy, hnedú pleť a krásne čierne oči. Amálkina mama povedala, že to je preto, že Evelínka je Vietnamka. Bola adoptovaná tak isto ako Amálka, ale Evelínka bola Vietnamka a Amálka Rómka.

Jedného dňa ju prišli navštíviť priatelia zďaleka a ukázali, aké to je byť odlišným. Ich malé dievčatko Bela malo opálenú pleť a kučeravé tmavohnedé vlasy a všetci hovorili po anglicky alebo po nemecky. Belin ocko bol z Indie a jej mama bola z Rakúska, no teraz žijú v Spojených štátoch. A tak majú v jednej rodine tri odlišné krajiny.

Jedného dňa Amálka stretla dievčatko, ktoré sa volalo Vivian a malo svetloryšavé vlasy, ale oči ako Evelínka a trošku opálenú pleť. Amálka si myslela, že ľudia, ktorí majú opálenú pleť a vietnamské oči nemôžu mať takéto ryšavé vlasy, ale toto dievča malo. Dievčatko prišlo za Amálkou a usmialo sa. „Si ako ja,“ povedala Vivian: „Tak si urobme sieť pestrošov – pretože sme obe podobné a patríme k sebe.“ Amálka bola prekvapená. Vivian mala iný prízvuk, keď rozprávala. A vyzerala celkom inak než Amálka. Ako môže byť ako ona? „Čo myslíš tými pestrošmi?“ spýtala sa Amálka. „Ty nevieš?“ povedala Vivian. „Pestroši sú ľudia, ktorí vedia, čo to je byť trošku zmiešaní alebo poskladaní z rôznych kúskov. Máme v sebe viac než jednu krajinu alebo viac než jeden jazyk, sme inej farby ako ľudia, ktorí žijú tam, kde my. Niekedy si o nás myslia, že sme odlišní a že sem nepatríme, ale pravda je, že patríme k - k pestrošom celého sveta.“ „Takže hocikto môže patriť k pestrošom?“ spýtala sa Amálka. Nebola si istá, či sa jej to páči väčšmi než to, čo hovoril jej učiteľ, že ľudia majú rôzne farby, hoci v skutočnosti bola v triede iba Amálka, ktorá mala inú farbu pleti než ostatní. Znelo to ako niečo, o čom dospeláci hovoria, že to znie dobre, ale nefunguje to.

07-1 07-2 07-3 07-4 07-5 07-6

„Nie celkom,“ povedala Vivien. „Pestroši sú ľudia, ktorí vedia, aké to je byť odlišní alebo zmiešaní. Sme ľudia, ktorí vedia, ako sa človek cíti, keď akoby nikam nepatrí. Toto je to, vďaka čomu môžeme niekam patriť. My všetci vieme, aké to je.“
Amálka sa na chvíľu zamyslela. „Takže...“ hovorila pomaly. „ Pestroši sú deti z rôznych krajín, ktoré hovoria rôznymi jazykmi. Každý z nás vyzerá odlišne. Niektorí sú tmavohnedí, iní opálení a niektorí bieli, máme tiež odlišné oči a vlasy a aj šaty, ale sme rovnakí, lebo vieme, aké to je odlišovať sa od iných detí v našej triede?“

„Presne tak,” povedala Vivian, vzala Amálku za ruku a odbehli sa hrať na hojdačku. Chvíľu trvalo, kým si Amálka zvykla na túto predstavu, no po nejakom čase sa rozhodla, že napriek všetkému je v pohode byť odlišným. Tomáš mal v jednej veci pravdu. Bolo by oveľa nudnejšie byť taký istý, ako všetci ostatní v triede.