O Jarabinke
Témy
- opatrovateľská rodina
- opustenie vlastnou rodinou
- potreba miesta
V domčeku na okraji lesa kedysi žila jedna vtáčia rodinka. V skutočnosti to ani nebol dom, bolo to vtáčie hniezdo, ale miesta tam bolo pre všetkých dosť. Dosť pre malých i pre veľkých. A tiež pre všetkých ostatných vtáčikov, ktorí niekedy prilietali na návštevu a zas odleteli do svojho hniezda. V hniezdočku bývali tri vtáčatká a spolu s nimi aj dvaja veľkí vtáci – vtáčia mama Trilka a vtáčí ocko Krák, ktorí sa o vtáčatká starali, aby im nič nechýbalo a aby im bolo v ich spoločnom hniezdočku pekne a dobre.
Jedno z malých vtáčat bolo dievčatko a volala sa Jarabinka. Nasledovali dvaja chlapci. Starší sa volal Zob a mladší Čimčarák. Trilka a Krák sa starali o to, aby Jarabinke, Zobovi a Čimčarákovi nechýbali dážďovky, aby bolo v ich hniezdočku mäkučko, aby sa im dobre lietalo po svete a nebáli sa ostatných vtákov a vtáčat v lese. Keď sa predsa len trošku báli, vzali ich pod svoje veľké ochranné krídla. Ale vždy to tak nebolo....
Už je tomu osem vtáčích rokov, keď raz zvečera leteli Trilka a Krák nad veľkou záchytnou vtáčou stanicou neďaleko ich lesa. Vedeli, že záchytná stanica je miesto, kde bývajú vtáčatká, ktoré mali boľavé krídelká, zranenú nôžku alebo boli osamotené a museli by lietať po svete samé, na čo boli ešte maličké. Zo stanice sa ozýval spev vtáčat, ale bola to skôr smutná ako veselá pesnička. Aj Jarabinku bolo vtedy počuť, ale to ešte Trilka a Krák nevedeli, že sa vtáčie dievčatko volá Jarabinka a že už čoskoro bude u nich bývať. V tej chvíli im napadlo, že pre toto maličké vtáčie dievčatko bude určite lepšie, keď bude môcť spievať spolu s nimi v ich hniezde. Navyše vedeli, že Zob, ktorý k nim tiež priletel z podobnej vtáčej záchytnej stanice, bude mať radosť, že nebude v hniezde sám.
Jarabinka sa v hniezde u Trilky a Kráka veľmi rýchlo udomácnila. Naraz jej bolo v celom hniezde plno. Spokojne si lietala a jej pesničky - to vám bola radosť sama. Štebotala s ostatnými vtáčatami z lesa. S ulietanými krídelkami sa vracala domov do hniezda, kde jej Trilka vždy učesala pierka a pofúkala krídelká. Jarabinka mala tiež veľmi rada, keď ju Krák potiahol za pierko. Urobil to vždy, keď večer priletel domov do hniezda. Bol to taký ich pozdrav.
Jarabinke občas vŕtalo v jej vtáčej hlavičke, prečo má trochu iné pierka ako Trilka a Krák. Keď sa na to Trilky a Kráka opýtala, zistila, že k nim prišla z vtáčej záchytnej stanice, odkiaľ do ich hniezdočka vzala vtáčia rodinka neskôr aj najmladšieho Čimčaráka.
No Jarabinka, Čimčarák a ani Zob sa v tej stanici nenarodili. Jarabinka sa narodila ako každé iné vtáčatko v hniezdočku, ktoré postavila jej mamička a kde žili jej vtáčí bračekovia a sestričky. To ešte viac vŕtalo Jarabinke v hlave. Až sa jej z toho šuchorili pierka. Kde je teda mamička? A prečo nie som v jej hniezde? – premýšľala. Z času na čas sa na to Trilky a Kráka pýtala. Dozvedela sa však len to, že sa občas stáva, že vtáčie dieťatko nemôže žiť s mamičkou.
Každé vtáčatko vie, že na to, aby bolo jeho hniezdo v bezpečí, musí byť veľmi vysoko a musí byť poriadne pevné a dobre schované medzi vetvami stromov. Vedela to i mamka Jarabinky. A presne také hniezdo sa snažila postaviť, pretože mala Jarabinku veľmi rada a chcela, aby jej bolo v hniezdočku dobre. Nikto ju ale predtým neučil, ako sa také hniezdo stavia. Musela si poradiť sama. A potom sa stalo niečo, čoho sa každý vtáčik obáva.
Jarabinka bola ešte veľmi maličká, keď sa pri hniezde objavila kuna. Nebolo totiž tak dobre ukryté ako ostatné hniezda a nebolo ani dostatočne vysoko, aby naň kuna nedosiahla. A tak sa, keď kuna prvý raz švihla labkou, aby zhodila hniezdo na zem, všetci jeho obyvatelia v strachu rozleteli po lese. Každý letel na inú stranu, čo im krídla stačili. Mamička Jarabinky mala z kuny tiež veľký strach, odletela a už sa nikdy na miesto nehody nevrátila. Jarabinka mávala svojimi malými krídelkami a letela, letela tak ďaleko, ako len vládala. Krídelká ju už tak boleli, že sa schovala pod veľký list, aby na ňu toľko nefúkalo.
Neďaleko sa hrali deti na schovávačku a unavenú Jarabinku našli. Vedeli, že ak je vtáčatko v nebezpečenstve, osamotené a bez mamičky, pomôže mu, keď ho odnesú do záchytnej vtáčej stanice. O Jarabinku sa tam už postarali iné skúsené vtáčice. Popestovali ju, aby sa už nebála. Dali jej napiť vodičky a ušla sa jej aj malá dážďovka. Bola taká maličká, že ešte nevedela ani poriadne pípať. Vlastne si ani poriadne nepamätala, čo sa to vtedy stalo. Jej mamička bola veľmi ďaleko a taká vyľakaná, že nevedela nájsť cestu ku svojej Jarabinke.
Teraz, keď bola Jarabinka v hniezde Trilky a Kráka, premýšľala, kam asi mamka vtáčica letela. Kam ju to vietor odfúkol. Trochu sa aj bála, či mamičke neublížila tá kuna, o ktorej jej Trilka a Krák štebotali. Dokonca si chvíľu myslela, že mamička už je vo vtáčom nebíčku a nemôže lietať ako ona, ani spievať, ani štebotať. Ako tak raz na mamičku myslela, uvidela pierko, ako si poletuje vo vzduchu. Bolo to presne také pierko, aké mala Jarabinka na svojom tele. Pierko bolo unavené a vyzeralo, že letí z veľkej diaľky. Nedalo sa ani uhádnuť, aká veľká tá diaľka je.
Ale keď to pierko Jarabinka chytila, pocítila v krídelkách, v zobáčiku i v nožičkách veľké silu. A tiež lásku. Jarabinka vedela, že pierko je od mamičky. Domyslela si, že to znamená, že mamička nie je vo vtáčom nebíčku, určite na Jarabinku stále myslí a má ju v svojom vtáčom srdiečku. A aj keď je veľmi ďaleko a nemôže sa k Jarabinke vrátiť, má ju stále veľmi rada a určite si želá, aby sa Jarabinka mala ozaj dobre v hniezdočku Trilky, Kráka a tiež Zoba a Čimčaráka. Skrátka tak „po vtáčkovsky“. Všetky vtáčiky vedia, ako je to „po vtáčkovsky“.
Od tých čias Jarabinka vie, že jej miesto je v hniezdočku Trilky a Kráka, ale zostáva aj v srdiečku svojej mamičky vtáčice. Prestala sa o ňu báť. A keď je jej niekedy predsa len za mamičkou smutno, pretože nevie, čo presne mamička robí, stúli sa pod krídla Trilky a Kráka a tí jej pohladia pierka a zaspievajú pesničku presne takú, akú poznala, keď bola ešte celkom maličká.
Jarabinka dokáže svoju mamičku aspoň na diaľku pozdraviť. Stačí skoro ráno vyletieť z hniezda, počúvať, ako ostatné vtáčiky z celého lesa vítajú nový deň a spolu s nimi spievať. Rovnako totiž spieva aj jej mamička, aj keď v inom lese. Ale Jarabinka cíti, že mamička spieva spolu s ňou. No a keď bude spievať aj spolu s Trilkou a Krákom, budú spoločne jej mamičke bližšie. To je predsa fajn, nie? „Tak, ale teraz sa už bež, Jarabinka, hrať,“ znelo v mamičkinej vtáčej pesničke. Jarabinka spokojne zapípala a letela za Zobom a Čimčarákom, ktorí si zas vymysleli nejakú nezbednosť a pri nej predsa nesmela Jarabinka chýbať.
Autorka : Ria Černá, 2010, Amalthea, ČR
Preklad do slovenského jazyka a jazykové úpravy: Daniela Pokorná
Príbeh bol venovaný Návratu o.z. na podporu projektu Detstvo potrebuje rozprávku (2013)
