O usmievavej rohožke Lulu
Kde bolo, tam bolo, za siedmimi kopcami, za siedmimi dedinami, za siedmimi potôčikmi stál malý domček. Domčúrik bol celkom obyčajný, so siedmimi oknami, dverami, komínom a záhradou. V domčeku bývali Dorotníkovci – ujo Števko s tetou Ajkou. Mali dcérku Žofku, no mnohí ju volali Soso. Žofkin miláčik bol biely psík, ktorému dala meno Ťapko. Okná na domčeku boli biele a každé z nich malo kamaráta – ružový muškát, Števko mal Ajku a Soso. Soso mala maminku, ocinka, psíka. Záhradka mala kvetinky, stromy, kríky a bolo im všetkým veselo. Raz podvečer sa už všetci uložili spinkať. Maminka uložila Žofku, prikryla ju a po večernej modlitbe jej porozprávala rozprávku. Všetko stíchlo a v tom tichu počula mamka nežný vzlykot. Započúvala sa pozornejšie. Zdalo sa jej, že vzlykot prichádza spoza dverí. Vstala a pomaly, potichu, aby nezobudila Žofku, otvorila dvere.
Mamička neverila vlastným , pred dverami vzlykala rohožka.
„Prečo vzlykáš, rohožka?“ opýtala sa jej mamička.
„Vzlykám, pretože som smutná.“
„A prečo si smutná?“ skúmala mamička ďalej.
„Som smutná, osamelá, pretože ma každý zašliapne, utrie si do mňa ušpinené topánky a ide ďalej.“
Slzičky jej stekali po blatom zašpinenej tváričke.
„A ako ti môžem pomôcť?“ opýtala sa nežne mamička.
„Stačí ma len vyprášiť po tom, ako si do mňa otriete zašpinené topánky“ odpovedala rohožka.
„Ach, milá rohožka, prepáč nám. Hneď ráno vyrozprávam tvoj príbeh Žofinke a sľubujem ti, že ťa každý večer
poriadne vyprášime.“
A tak sa aj stalo. Mamička vyrozprávala nočný príbeh dcérke Soso a tá hneď bežala k rohožke. Porozprávali sa. Dali jej meno: Lulu. Zakaždým, keď si od tých čias utrela Sosa zašpinené topánočky do rohožky, zohla sa k Lulu a vyprášila ju. Rohožka sa rozžiarila.
V rodine Števka, Ajky, Žofky víta hostí aj usmievavá rohožka Lulu. Všetci sa čudujú, no tajomstvo za siedmimi kopcami, za siedmimi dedinami a siedmimi potôčikmi poznajú len Dorotníkovci.
