Pomôžme si rozprávkou

Šuška pre šťastie

Šuška pre šťastie
Autorka textov a ilustrácií: Julie Farnam, LCSW
Kontrola textov: Arie Farnam
Preklad z anglického do českého jazyka: Mariana Kleinová a Jana Suková
Preklad z českého do slovenského jazyka: Daniela Pokorná
Na koncepte spolupracovali: Vendula Buková, Lenka Horská a Mariana Kleinová (študentky katedry sociálnej práce Filozofickej fakulty Karlovej univerzity)
Na slovenskom kontexte spolupracovala: Dana Žilinčíková, Návrat
Technicky pomáhala upraviť: Katarína Hriňová, Návrat
Ďakujeme Julie Farnam za súhlas s preložením príbehu do slovenčiny a za súhlas s jeho šírením na Slovensku.

Šuška pre šťastie – príbeh pre deti v ústavnej starostlivosti
Text a ilustrácie copyright © Julie Farnam 2009
Vydané Julie Farnam
Kontakt:
Julie Farnam, LCSW, 105Fir St., Suite 209, La Grande, OR 97850, U. S. A.
Tel.: ++1 541 963 7796 mail: farnamjulie@yaho.com
Arie Farnam, Na Skuhrovci 788, 25164 Mnichovice, Česká republika
Tel.: ++420 608 819 276 Eamil: afarnam@post.cz


Príbeh Šuška pre šťastie vznikol počas pôsobenia Julie Farnam na Karlovej univerzite v Prahe v rámci programu lektorskej výmeny Fulbrightovej komisie v spolupráci s doc. PhDr. Oldřichom Matouškom, vedúcim katedry sociálnej práce na Filozofickej fakulte a Fulbrightovou komisiou. Julie Farnam je klinická sociálna pracovníčka v americkom štáte Oregon, kde poskytuje služby deťom a rodinám, u ktorých bolo zistené týranie alebo zanedbávanie.
Všetky zisky z predaja tejto knihy budú použité na podporu tvorby ďalších terapeutických príbehov, ktorých cieľom je zmierniť detskú traumu a súčasne pomôcť dospelým nájsť vhodné tíšiace slová, aby mohli s deťmi vhodným spôsobom hovoriť o ich traumatizujúcich zážitkoch.

Ľudia vždy potrebovali vytvárať príbehy a načúvať im. Bez príbehu by sme totiž nevedeli, kým sme a čo je v živote dôležité. Poznanie založené na príbehoch, poznanie, ktoré oslovuje vedomie i podvedomie, je nadradené racionálnemu poznaniu. Základnou štruktúrou príbehu je konfrontácia hrdinu s niečím nezvyčajným, nečakaným, s nejakou prekážkou. S ňou aktér príbehu – ktorý koná pod tlakom okolností či „chúťok“, bojuje. Buď ju prekoná, alebo na nej stroskotá.
V sociálnej práci majú niektoré reálne alebo aj fiktívne príbehy silu pomôcť klientovi uvažovať o vážnych problémoch, ktoré dlhodobo ovplyvňujú jeho život. Usporiadanie do príbehu, ktorý má začiatok, zápletku a rozuzlenie, dáva deju zmysel. Cieľom terapeutickej práce s ľuďmi, ktorí utrpeli vážnu traumu, môže byť získanie schopnosti vytvoriť o zložitej udalosti zmysluplný príbeh. Ľudia, ktorí nevedia súvisle popísať, ako sa k nim rodičia v detstve správali, sú oprávnene považovaní za ľudí s neistou väzbou, a to nielen k rodičom, ale aj k ďalším dôležitým osobám ich života. Schopnosť vyrozprávať príbeh traumatickej udalosti s primeranými emóciami je dôkazom toho, že sa ju rozprávačovi podarilo psychicky spracovať.
Príbeh Šuška pre šťastie, ktorý uvádza Julie Farnam, americká sociálna pracovníčka, špecialistka na detské traumy, má deťom, ktoré sú odlúčené od pôvodnej rodiny, pomôcť pochopiť ich situáciu a vyrovnať sa s ňou. Môže ho využiť každý, kto sa stretáva s takýmito deťmi, od vychovávateľa cez učiteľa až po náhradného rodiča. Predpokladám, že tento príbeh niekoho z týchto ľudí inšpiruje k vytváraniu a rozprávaniu ďalších terapeutických príbehov.
Oldřich Matoušek

05-1 Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi riekami, nie je tomu ani tak dávno, žil v jednej horskej dedine neďaleko smrekovej hory chlapec, ktorý sa volal Peter. Mal kučeravé tmavé vlasy a zelené oči. Peter veľmi rád kreslil.
Vynikal v kreslení príšer. Maľoval hrady a rytierov bojujúcich s obludami. Ostatní chlapci sa radi pozerali, ako kreslí. Pritom si vymýšľali príbehy a predvádzali súboje s plastovými vojačikmi.

05-2

06-1 Peter žil v detskom domove. Býval tam už odmalička, skoro od troch rokov. V izbe s ním boli ďalší traja chlapci. Jeho najlepší kamarát sa volal Ivo. Peter aj Ivo radi hrali futbal. Peter bol radšej v útoku, no väčšinou musel brániť. Ivo mal mladšieho brata Janka. Ten nevedel odkopnúť loptu veľmi ďaleko, ale chlapci ho potrebovali do obrany, tak ho nechávali hrať.
06-2 Peter s Ivom zbierali obrázky futbalistov. Janko ich nezbieral, nevedel totiž ešte čítať a aj tak nepoznal ich mená. Peter s Ivom mu ich občas požičiavali, samozrejme nie tie najobľúbenejšie.

07-1 Peter bol druhák. Mal rád písanie a výtvarnú. Po vyučovaní chodieval na ihrisko, na preliezky. Tešilo ho vyliezť až navrch. Visel tam dovtedy, kým ho nezačali bolieť ruky. Zdalo sa mu, že je silák, najmä keď videl, že ostatní nevydržia tak dlho a padajú na zem.

07-2

08-1 Niekedy večer, kým šli deti spať, prišla teta Renata a čítala malým deťom rozprávky. Bola to Petrova najobľúbenejšia „teta“ z detského domova. Smiala sa a hrávala s deťmi rôzne hry. Nekričala, keď sa pomýlil a nenútila ho, aby jedol, keď nechcel. Aj keď už bol Peter veľký na rozprávky, rád počúval príbeh o ježibabe z perníkovej chalúpky. Najradšej mal tú časť, kedy Janko s Marienkou ušli a našli cestu domov.
Peťa by tešilo, keby boli Ivo a Janko jeho bratmi. Netušil, či má nejakých skutočných bratov. No dúfal, že nemá sestru, pretože baby boli, podľa neho, strašné. 08-2

09-1 Niekedy boli deti voči Petrovi hnusné. Pýtali sa ho: „Kde máš otca a mamu?“ Jeden z nich, Jurko, sa Petrovi vysmieval. Tvrdil, že sú Petrovi rodičia vo väzení. Peter sa kvôli tomu snažil Jurkovi vyhýbať, alebo sa niekam schovať. Bol taký smutný, že sa mu chcelo plakať, ale pred druhými sa predsa neplače.
Chodieval k veľkému stromu, volal ho Dedo, a kopal do jeho koreňov dovtedy, kým ho neprešla zlosť. Dedove konáre boli pichľavé, ale Peter vedel o mieste, kde sa mohol oprieť o kmeň. Niekedy zdvihol šušku spadnutú zo stromu a strčil si ju do vrecka pre šťastie. 09-2

10-1 Inokedy, keď deti dobiedzali do Petra, našiel si na ihrisku voľnú hojdačku a hojdal sa tak silno a vysoko, že nevidel ostatné deti. Pozeral nahor do neba a myslel na svojich rodičov. Vedel, že aj keď sa na nich nepamätá, má ich.
10-2 Predstavoval si, že oco je hasič a vyzerá ako jeho obľúbený futbalista a mamka je krásna, vie upiecť fantastickú čokoládovú bábovku a pestuje na okne v kvetináčoch červené kvety. Vedel, že keby tu mamka bola, každé ráno by ho budila pusou.

11-1 Občas prišla Iva a Janka pozrieť ich mamina. Zvyčajne im doniesla sladkosti a raz od nej dostal Ivo aj bundu. Teraz mu už síce bola malá, ale aj tak ju nosil. Hovoril, že nemôžu s Jankom bývať doma, lebo oco od nich odišiel a jeho mamina bola chorá.
11-2 Peťo nevedel, prečo je v detskom domove. Možno mali jeho rodičia veľa roboty a preto sa nemohli o neho starať. Myslel si aj, že možno mali veľa detí. A možno sa im Peťo len stratil a oni ho stále hľadajú. Možno je aj im za ním smutno.

Peter niekedy hovoril Dedovi o svojich rodičoch. Predstavoval si, že vietor v konároch je Dedov hlas, potom mu bolo lepšie. Raz na jeseň, po vyučovaní, keď bolo ešte tak teplo, že sa deti mohli hrať vonku bez bundy, hral sa Peťo s deťmi „škatule, škatule, hýbte sa“. Utekal ku svojmu Dedovi a dobehol tam skôr ako Jurko.
12-1 Ten sa škeril a kričal: „Aj tak si prehral!“ Peťo zaťal zuby a pozeral iným smerom. Znovu pocítil v srdci tú starú bolesť. Mal chuť Jurka udrieť. Oprel sa o Deda a zrazu začul deti volať: „škatule, škatule...“ Zohol sa, vzal šušku a rozbehol sa. 12-2

V ten večer im teta Renata rozprávala príbeh o bračekovi a sestričke, ktorí nemali rodičov. Hovorila, že ich rodičia boli takí chudobní, že nemali kde bývať, spať a dokonca nemali ani auto. Bola zima a ich deti nemali teplé oblečenie. Preto ich dali do detského domova, aby im bolo teplo, mali dosť jedla a mohli chodiť o školy.
13-1 Peter rozmýšľal, či aj jeho rodičia boli takí chudobní. Možno jeho oco stratil prácu u požiarnikov. Možno bola jeho mamina smutná, že pre syna nemá teplé oblečenie. 13-2

14-1 Peťo sa opýtal tety, či nevie niečo o jeho rodičoch. Povedala, že o nich nevie nič. No povedala mu aj to, že všetky deti sa rodia ako nádherné bábätká. Narodia sa dokonalé, presne také, aké majú byť, hoci je každé z nich úplne iné. Teta povedala, že sa väčšina rodičov chce o svoje deti postarať, no nie vždy sa to dá.
14-2 Niekedy nemajú kde bývať alebo sú bez práce. Niektorí rodičia sú primladí, iní priveľa pijú alebo berú drogy a preto sa nestarajú o svoje deti. Niekedy sú rodičia chorí a musia byť v nemocnici. „Tak, ako moja mama,“ zahlásil Ivo. Teta sa milo usmiala a pokračovala: „Alebo sú chorí duševne, teda nevedia správne uvažovať. Niektorí rodičia dokonca deťom ubližujú, lebo si nevedia dať rady so sebou.“

15-1 „Pokiaľ sa stane niečo také, o deti, ktoré za nič nemôžu, sa musí postarať niekto iný. Vtedy sa dostanú do detského domova. Tam žijú spolu s ďalšími deťmi a s dospelými, ktorí sa o ne starajú. Peter sa opýtal: „A čo ich rodina?“ Teta odpovedala: „Rodinu si deti môžu navždy uchovať vo svojom srdci, ak budú chcieť.“ Keď teta odišla, Peťo ležal v posteli a rozmýšľal. Možno by poňho mohli jeho rodičia prísť, keď bude mať pätnásť a ukončenú školu. No a keby neprišli, mohol by ich nájsť sám. Zohnal by si prácu, aby im mohol pomôcť. Možno by aj Ivo s Jankom mohli bývať s ním a s jeho ocom a mamou. 15-2

16-1 Rozmýšľal o tete Renate, jej nežných očiach a o tom, ako mu odhŕňala vlasy z tváre, keď mu želala dobrú noc. Po tvári sa mu skotúľalo pár sĺz. Načiahol sa na okenný parapet po svoju šušku pre šťastie. Skryl ju do dlane a zaspal.
16-2 V tú noc sa mu snívalo o príšere, ktorá žila v perníkovej chalúpke. On, Ivo a Janko boli zatvorení v klietke. Netvor si po nich prišiel. Keď sa k nim priblížil, Peter prelomil mreže. Spolu s Ivom chytili Janka za ruky a utekali do hlbokého lesa s vetrom opreteky.

Keď sa Peťo ráno zobudil, rýchlo sa obliekol a šiel sa naraňajkovať. Sedel s kamarátmi za stolom ako každý deň. Janko nezjedol všetok svoj chlieb, tak sa oň s Peťom rozdelil. Ten mu zase dal kúsok svojho pomaranča.
17-1 Rýchlo si obliekli bundy, aby boli v škole o niečo skôr a stihli si povymieňať kartičky s futbalistami. Janko sa potkol o šnúrky, ktoré, ako zvyčajne, nemal zaviazané a Ivo sa zase potkol oňho. Peťo sa rozosmial a zohol sa, aby pomohol Jankovi poriadne zaviazať topánky. 17-2

18-1 Keď chlapci vybehli na čistý mrazivý vzduch, zacítili z hôr závan smrekovej vône. Slnko veselo svietilo. Cestou stretli Jurka s kamarátmi. Peťo zacítil, ako mu zovrelo žalúdok. No zrazu si dodal odvahy. Vystrel sa a pozrel Jurkovi priamo do očí.
18-2 Sám pre seba si povedal: „Nezáleží na tom, čo si Jurko alebo ktokoľvek iný myslí. My sme v pohode a máme jeden druhého.“ Otočil sa k Ivovi: „Poďte, chalani!“ Vopchal ruku do vrecka a stisol svoju šušku pre šťastie.

Odkaz pre rodičov, učiteľov a vychovávateľov
Šuška pre šťastie pomáha deťom, ktoré boli vyňaté z pôvodnej rodiny, získať realistický pohľad na svoju situáciu, komunikovať s okolím a vyjadriť vlastné pocity. Odlúčenie od rodičov, súrodencov a ďalších blízkych rodinných príslušníkov je prapôvodnou stratou a môže deti poznačiť na celý život. Pokiaľ nedostanú informácie vhodnou cestou, osvoja si alebo si vytvoria vlastné príbehy, ktoré sú často jednostranné alebo negatívne. Tým môžu ublížiť vlastnému sebavedomiu. Traumatické zážitky, napr. odlúčenie od blízkych, týranie či závažné zanedbávanie môžu spôsobiť, že sa dieťa cíti nechcené, zlé a nehodné lásky. Tietopocity sa môžu prejaviť aj v správaní dieťaťa. Môžeme napríklad pozorovať plač, krik, fňukanie, strnulosť alebo bezúčelné pohyby, nadmernú závislosť od dospelého, sebaobviňovanie, nesústredenosť, pomočovanie a ďalšie telesné prejavy, výbuchy hnevu, neposlušnosť, agresivitu, nespavosť, nočné mory a strach z odlúčenia, spôsobené stresom. Traumatizované deti bývajú často vylúčené z kolektívu, majú problémy s učením a rešpektovaním spoločenských noriem, vracajú sa ku skoršej fáze vývoja a ťažko uveria dospelým.
Hlboko v sebe chcú byť všetky deti milované, oceňované a chránené. Súcit nám pomôže nazrieť do detských sŕdc, pochopiť skutočné príčiny ich správania a pomôcť im lepšie sa cítiť, ale aj lepšie pôsobiť na okolie. Aby sa deti dokázali vyrovnať s traumatickými zážitkami, získali späť sebadôveru a schopnosť milovať ostatných, potrebujú nielen bezpečné a milujúce prostredie, ale aj oddaných dospelých. Teraz už vieme, že trauma a deprivácia môžu spôsobiť štrukturálne zmeny v mozgu. Ak tí, ktorí sa o tieto deti starajú, poznajú emočné a fyzické vplyvy tráum, môže im to pomôcť porozumieť správaniu detí. Ak poskytneme deťom vhodnú pomoc, majú oveľa väčšiu šancu dospieť na šťastné a zdravé osobnosti, schopné fungovať v spoločnosti. V takejto situácii má dieťa tri základné potreby:

1. Dieťa potrebuje POCHOPIŤ, čo sa stalo. Musí rozmýšľať o traumatických udalostiach a vysvetliť si ich. Ak bude dieťa vystrašené a zmätené, môže si vytvoriť chybné predstavy a jeho problémy sa len prehĺbia.
Ako môžete pomôcť:
a) Hovorte pravdu. Výrazy, ktoré používate, nech sú citlivé ale pravdivé.
b) Ak neviete odpoveď, priznajte to.
c) Dovoľte dieťaťu rozmýšľať nad informáciami, ktoré nepozná.
d) Podporte lásku dieťaťa k jeho rodine.
e) Uistite dieťa, že nenesie vinu na svojej situácii.

2. Dieťa potrebuje VYJADRIŤ pocity sebe vlastným spôsobom. Deti sa nevedia logicky slovne vyjadriť a ich vnútorná bolesť sa prejavuje rôznym správaním.
Ako môžete pomôcť:
a) Počúvajte dieťa nielen ušami ale aj očami a srdcom.
b) Naučte dieťa vyjadriť svoje želania slovami, nie správaním.
c) Umožnite mu vyjadriťjeho emócie v bezpečnom prostredí.
d) Navrhnite mu pozitívne spôsoby, ako môže vyjadriť svoj smútok a hnev (kreslením, hudbou, pohybom, športom, hrami, hlasnými prejavmi, mlátením do vankúša).
e) Zaistite dieťaťu bezpečnosť. Ak to bude nutné, vytvorte pravidlá, ktoré to zabezpečia.

3. Dieťa potrebuje INTEGROVAŤ svoju minulosť a budúcnosť, zatiaľ čo žije naplno prítomnosťou. Traumatické skúsenosti uňho otrasú detským pocitom stability a bezpečnosti v okolitom svete.
Ako môžete pomôcť:
a) Chváľte dieťa oveľa častejšie, ako ho kritizujete.
b) Udržiavajte si nadhľad nad situáciou a kontrolujte svoje emócie. Buďte dôslední.
c) Učte dieťa. Netrestajte ho. Opakujte s ním radšej lepšie správanie namiesto trestu.
d) Dôverujte tomu, že dieťa má schopnosť prekonať svoje vnútorné problémy.
e) Dôverujte mu najmä vtedy, kedy dieťa samotné stratilo sebadôveru.

22 Špeciálne poďakovanie patrí Dr. Oldřichovi Matouškovi, vedúcemu katedry sociálnej práce na Karlovej univerzite, ktorý konzultačne podporil tento projekt a sprostredkoval účasť zanietených a talentovaných študentov sociálnej práce – Vendy Bukovej, Marianny Kleinovej a Lenky Horskej.
Ku vzniku Šušky pre šťastie prispelo množstvo ľudí, vrátane Marian Goldberg, LCSW, Lenky Horskej, Bely Mrkosovej, Dr. Idy Pacheco, Hany Pazlarovej, Lucie Piesertovej, Dr. Hany Ripkovej z Fulbrightovej komisie, Marie Skoumalovej, Jany Sukovej, Mgr. Kateřiny Šlesingerovej, Mgr. Soni Vrňatovej, Karen Waln, LVSW, Ing. Ireny Zemánkovej, CSc. z Asociácie manažérov a absolventov, Dr. Lucie Zemánkovej a skupiny spisovateľov detskej literatúry, Fishtrap, vo Wallow v štáte Oregon, USA. Poskytli jazykové znalosti, odborné konzultácie a odviedli množstvo práce. Ak sa nám podarilo vytvoriť pomôcku, ktorá pomôže deťom traumatizovaným oddelením od rodiny či inými vážnymi stratami, bolo to možné len vďaka dobrovoľnej snahe týchto zanietených a štedrých ľudí.
Ďakujeme aj odborníkom, ktorí nám „prerážali“ cestu v terapeutickej práci s deťmi, vrátane – Geraldine Crisci (Paper Dolls and Paper Airplanes), Ricky Greenwald (The Child Trauma Handbook) a Dr. Bruce Perry (www.childtraumaacademy.org).
Prvé vydanie tejto knihy pre české deti a organizácie pracujúce s deťmi umožnili Dr. Lynn a Jan Harris, Ivana a Ivan Drbohlavovci, Peter Farnam, Wade a Mary Freel, Dr. Tony a Donna Baltakis, Dr. Ida Pacheco a organizácia Človek hľadá človeka.
Slovenská verzia terapeutického príbehu vznikla vrámci projektu Detstvo potrebuje rozprávku, realizovaného občianským združením Návrat v roku 2013. Projekt finančne podporila Nadácia Orange.

Nakoniec patrí poďakovanie aj môjmu otcovi, ktorý sa so mnou kedysi dávno prechádzal na brehu rieky sv. Jozefa a cestou žartoval a bavil sa s rybármi. Boli to prví ľudia tmavej pleti, ktorých som vôbec videla. V takýchto chvíľach sa ľudia, najmä deti, otvárajú, začínajú si všímať odlišnosti a zaujímať sa o ne. 23

24-1 Šuška pre šťastie
Šuška pre šťastie je ilustrovaný príbeh o českom dieťati, preložený z angličtiny. Český preklad bol špecificky upravený pre české deti vo veku od štyroch do dvanástich rokov. Hrdina poviedky Peter bol odobraný z pôvodnej rodiny a umiestnený v detskom domove. Celý príbeh je rozprávaný z pohľadu dieťaťa a pomáha, aby si deti v podobnej situácii uvedomili, že:
· Je dobré hovoriť o svojej situácii.
· To, čo prežili, z nich nerobí zlých ľudí.
· Ich situácia môže mať veľa rôznych príčín.
· Nemusia podľahnúť šikane.
· Sú aj ľudia, ktorým na nich záleží.
· Majú nádej na budúcnosť.
Osobitná časť knihy obsahuje krátke vysvetlenie pre profesionálov a rodičov o potrebách detí, ktoré prežili traumu zo straty rodiny, týranie či zanedbávanie. 24-2
„Sme presvedčení, že slovenské deti, v podobnej situácii ako Peter, môžu aj vďaka tomuto príbehu objaviť svoju šušku pre šťastie...“ Dana Žilinčíková, Návrat (www.navrat.sk, www.rozpravka.navrat.sk)