Potrebujú adoptované deti terapeutické príbehy? (rozhovor s Arie Farnam)
Arie Anna Farnam vlastne ešte poriadne nepoznám, iba ju spoznávam. Prvýkrát som jej napísala na podnet jej mamy – terapeutky – v apríli roku 2013. Asi o mesiac neskôr vznikol tento rozhovor, ktorý ma ľudsky i profesionálne obohatil. Som rada, že ho môžeme s dovolením Arie zverejniť.
Prosím, povedz mi aspoň časť svojho životného príbehu. Ako si sa ocitla v Čechách?
Pochádzam z Oregonu v Spojených štátoch. Prvýkrát som prišla do Československa tri dni pred tým, než sa rozdelilo. Vtedy som mala 16 rokov. Študovala som na strednej škole v Nemecku, moje štúdium bolo súčasťou výmenného programu. Mala som túto oblasť veľmi rada a po tom, čo som spromovala na univerzite v USA, kde som študovala slovanské jazyky a lingvistiku, som sa vrátila do Prahy a pracovala som ako žurnalistka. Tam som v roku 1999 stretla svojho budúceho manžela a presťahovali sme sa do Mníchovic u Říčan. Po mnohých rokoch zápasenia s neplodnosťou sme sa rozhodli adoptovať si dieťa. Našu dcéru sme si adoptovali v roku 2009, keď mala tri mesiace. Neskôr, v roku 2011, sme si adoptovali desaťmesačného syna. Stále máme blízke vzťahy s rodinou v USA, najmä s mojou mamou. Rozprávame sa cez Skype aj hodinu, niekoľkokrát týždenne.
Tvoja mama pomáha deťom, ktoré prežili traumu, prostredníctvom terapeutických príbehov. Ako ťa to ovplyvnilo?
Moja mama si našla toto povolanie neskôr. Keď som bola dieťa, pracovala pre organizáciu, ktorá pomáhala rodičom so zdravotne postihnutými deťmi. Túto prácu mala jednoducho „mojou vinou“, pretože som oficiálne slepá. Som schopná vidieť len niektoré veci, iba okolo desať percent z toho, čo vidí väčšina ľudí. Takže sa na mne učila a potom učila ostatných rodičov, ako sa dohodnúť so školou tak, aby dieťa dostalo dobré vzdelanie pre zdravotne postihnuté deti. Ako vidíš, bolo to v čase, keď školy v Spojených štátoch boli rapídne a radikálne integrované. Predchádzajúca generácia detí so zdravotným postihnutím navštevovala špeciálne školy. V mojej generácii boli deti náhle začlenené do obyčajných škôl. Ak mali šťastie, mali po škole vyučovanie špeciálnych predmetov, ktoré mali vedieť kvôli svojmu postihnutiu, ale učiteľ im zriedka poskytoval akúkoľvek pomoc navyše. Pozitívnym dôsledkom bolo, že ľudia so zdravotným postihnutím boli schopní pomôcť sebe samým a mať normálnu prácu, menej pozitívnym dôsledkom bola veľmi zlá atmosféra a šikanovanie na mnohých školách.
Prácou mojej mamy bolo pomôcť obhájiť dobré a rovnocenné vzdelanie pre deti so zdravotným postihnutím. V školách, ktoré som navštevovala, s výnimkou univerzity, som bola prvé dieťa s významným zdravotným postihnutím, ktoré tam prišlo. Vždy som bola prvá zdravotne postihnutá, ktorá prišla do triedy k učiteľom, ktorí sa ma často obávali a nechceli ma prijať. A iné deti jednoducho vycítili učiteľov postoj a navyše mali vlastné predsudky voči ľuďom s postihnutím. Nikdy mi nebolo umožnené, aby som bola súčasťou akejkoľvek skupiny, často ma trápili a šikanovali. Dnes je šikanovanie v Spojených štátoch veľkou témou a bolo napísaných mnoho terapeutických príbehov, aby pomohli všetkým deťom prekonať ich vlastné predsudky a získať vhodné sociálne zručnosti. Toto bolo jedno z prostredí, kde začali vznikať terapeutické príbehy.
Neskôr, keď som bola mladá dospelá, moja mama sa stala terapeutkou pre zneužívané alebo zanedbávané deti. Myslím, že sa začala zaujímať o terapeutické príbehy, pretože sama musela jeden napísať, aby pomohla dieťaťu v našej širšej rodine, ktoré nemohlo žiť spoločne s mamou a otcom. Pre moju matku to bola veľmi bolestná situácia, a tak napísala príbeh. Aj preto, že ona sama potrebovala nájsť spôsob, ako upokojiť svoj zármutok nad situáciou v rodine. To bolo pravdepodobne prvýkrát, čo som sa stretla s dobrým terapeutickým príbehom. Keď som bola dieťa, stretla som sa s terapeutickými príbehmi pre deti s postihnutím, ale boli veľmi zlej kvality. Neboli zábavné alebo zaujímavé na čítanie a nemala som z nich dojem skutočnosti.
To bola jedna z najdôležitejších vecí, čo si pamätám o terapeutických príbehoch. Nie sú to štandardné rozprávky pre deti. Vo všeobecnosti nemajú „šťastný koniec“. Keď moja mama napísala Šišku pro štěstí, jednou z najťažších vecí bolo zastaviť českých prekladateľov v pokusoch o zmenu konca, aby v adolescentoch zanechal po prečítaní dobrý pocit. To bola moja úloha, pretože moja mama nedokáže čítať po česky. Musela som neustále diskutovať s prekladateľmi. Príbeh sa končí tak, že chlapec je stále v detskom domove, stále veľmi smutný, stále nemá rodinu a pravdepodobne ju nebude mať. Všetko, čo má, je niekoľko priateľov a špeciálna borovicová šiška, vďaka ktorej sa môže cítiť o niečo lepšie. Pointou príbehu je nehovoriť deťom v detských domovoch: „Nebuď nešťastný, bude to dobré. Raz budeš mať rodinu a budeš šťastný. Tvoj život sa môže magicky zmeniť. Len sa nevzdávaj nádeje.“ To by z psychologického hľadiska deťom nepomáhalo, pretože také slová sú vzhľadom na deti v detských domovoch väčšinou nepravdivé. Navyše sú tie deti dosť veľké na to, aby tento príbeh pochopili. Väčšina z nich nebude mať skutočnú rodinu. Preto príbeh deťom hovorí: „Nie si zvláštny ani zlý alebo odlišný, keď žiješ v detskom domove. Existujú také isté deti ako ty. Je normálne cítiť sa smutný alebo nahnevaný a myslieť na svoju biologickú rodinu. Tvoje pocity sú v danej situácii normálne a správne. Máš ťažkú situáciu, ale máš niekoľko dobrých vecí. Máš iné deti, ktoré sú s tebou. Môžeš nájsť vnútornú silu, aj keď to nie je ľahké.“ Rozdiel je v tom, že pre deti z detských domovov je normálne a prijateľné toto dosiahnuť. Môže im to psychologicky pomôcť. Nevzbudzuje to pozitívne pocity dospelých, pretože tento príbeh nám pripomína, že zlyhávame, keď do detských domovov prichádza ďalšia generácia detí. Nepomáhame im dostatočne a žiadna rozprávka („fairy tale“) nespôsobí, že to bude OK. Väčšina terapeutických príbehov končí takýmto spôsobom, hoci mnohé nie sú tak extrémne pesimistické. Príbehy o deťoch, ktoré boli napríklad sexuálne zneužívané, často musia ísť do väčších detailov o hrozných veciach, aby ukázali deťom, že to, čo zažili, nie je niečo, čo ich robí zlými. Nie sú jediné, ktoré také veci zažili, a nie je tabu o tom rozprávať. Niektoré z týchto knižiek určite nie sú vhodné na čítanie malým deťom, ktoré nezažili sexuálne zneužívanie, pretože sú také intenzívne, že by mohli tieto deti znepokojiť.
Terapeutické príbehy sú špeciálne nástroje v špeciálnych situáciách. Existujú také, ktoré sú vo všeobecnosti dobré a ktoré sa dajú použiť na to, aby pomohli dieťaťu pochopiť perspektívu iného dieťaťa s konkrétnou ťažkosťou, ale nie všetky sú na to vhodné. Hoci si myslím, že Šiška pro štěstí je dobrý príbeh pre ktorékoľvek dieťa v Čechách a na Slovensku, aby pochopilo, ako sa cítia deti v detských domovoch a aby vedeli, že tieto deti nie sú čudáci, ale také isté deti ako všetky ostatné.
V poslednom čase začala moja mama písať terapeutické príbehy pre jednotlivcov, ktorým robí terapiu, a tak sú príbehy veľmi špecifické. Takýto druh príbehu som urobila aj ja. Naučila som sa základné princípy zo spolupráce s mojou matkou na Šiške pro štěstí a čítaním mnohých odborných materiálov o adopcii a otázkach rasovej identity.
Čo tvoje deti? Majú tiež terapeutické príbehy?
Obe moje deti sú adoptované. Pochádzajú z rómskeho prostredia z Českej republiky. Obe hovoria po anglicky a po česky. Mali učiteľa rómskeho jazyka, ktorý ich učil doma, no mal zdravotné problémy a moja dcéra chcela, aby sme našli ďalšieho. Dcéra má len štyri roky, ale už dokáže čítať, najmä troj- štvorpísmenové slová. Má povedomie o etnických otázkach. Vníma napätie, keď ľudia hovoria o Rómoch, hoci veľmi dávam pozor, aby sa nestretávala s ľuďmi, ktorí sú veľmi negatívni alebo majú silné predsudky. Adopciou sa veľmi nezaoberá. Vie, že je adoptovaná. Mám mnohé terapeutické príbehy o adopcii a čítame si ich každých pár mesiacov. Tiež mám detské knižky pre každé dieťa s jeho vlastným príbehom prerozprávaným terapeutickým spôsobom. Ale adopcia v súčasnosti nie je citlivou témou. Medzietnické vzťahy sú o niečo citlivejšou témou, pretože moja dcéra, tak ako veľa iných detí, chce vyzerať rovnako, ako jej spolužiaci v škôlke. Raz si pravdepodobne uvedomí, že adopcia znamená, že stratila svoju prvú rodinu, a to musí u každej emocionálne úprimnej osoby vyvolať určitý zmätok a smútok. Práve teraz však väčšinou pracujem na pokusoch o terapeutické príbehy, ktoré majú pomôcť s etnickými problémami. Väčšina kníh o tejto problematike zo Spojených štátov je fakt príliš šťastná. Pochádzajú z krajiny, kde žijú ľudia rozličných farieb, a hoci aj tam je náročné sa zaoberať kultúrnymi a ekonomickými rozdielmi alebo predsudkami, nie je to také extrémne ako tu (v Čechách).
Ako píšeš príbehy pre svoje deti a ako im ich hovoríš?
Ako som už povedala, jedna z dôležitých vecí pri písaní terapeutických príbehov je, že sa treba prísne zamerať na to, čo potrebuje počuť dieťa, nie na to, čo si rodičia želajú dieťaťu povedať. Bojujem s písaním terapeutických príbehov pre moje deti o tom, aké to je byť Róm v Českej republike a aké to je byť adoptovaným, pretože: a) Nemôžem povedať, že to raz bude všetko vyriešené; b) Nemôžem povedať, že by sa moja dcéra mala pretvarovať, že nie je Rómka, aby bola akceptovaná; c) Nemôžem povedať, že by mala ísť za Rómami, kde ju budú akceptovať a pomáhať jej; d) Nemôžem povedať, že farba pleti v každodennom živote nič neznamená. Pretože toto všetko sú klamstvá. Pravda je, že: a) Veci sa možno raz vyriešia, ale nie je na to žiadna garancia; b) Róm nemôže ísť v tejto krajine nakupovať bez toho, aby nezažil divné pohľady a často aj verbálne zneužívanie, nech sa už správa alebo oblieka akokoľvek; c) Rómska komunita má veľké problémy a nebola schopná urobiť dosť pre to, aby deťom pomohla k adopcii alebo návratu domov; d) V tejto krajine je v praxi veľmi dôležité to, akú máš farbu pleti, aj keď si myslíme, že by to nemalo byť dôležité.
Takže je kľúčové veľmi dobre poznať situáciu dieťaťa a potom ukázať, čo v tejto náročnej situácii môže dať dieťaťu vnútornú silu, nádej alebo pocit, že nie je samé. Čokoľvek, čo nájdete z lepšej stránky danej situácie, však musí byť realistické. Deti sú veľmi citlivé na takéto veci a neuspokoja ich sľuby, z ktorých majú pocit, že nie sú reálne.
Potom stačí povedať príbeh jasne a jednoducho. Snažíš sa pridať nejaké upokojujúce detaily o živote dieťaťa, veci, ktoré nie sú celkom zlé, aby dieťa, ktoré si príbeh číta, súcitilo s postavou príbehu ako s priateľom. Potom pozorne pracuješ na správe, ktorú chceš odovzdať. Nesnažíš sa ju priamo vyjadriť. Snažíš sa nájsť niečo v príbehu, nejakú skúsenosť, ktorá dieťa učí bez toho, aby to vyzeralo ako prednáška. Nikto nemá rád kázanie.
Terapeutické príbehy môžu byť povedané mnohými spôsobmi. Najčastejším spôsobom je dať ich do malých knižiek s obrázkami, ale často môžu byť vypovedané aj ústne.
Predsa len sa spýtam: aké sú tvoje obľúbené rozprávky? A terapeutické príbehy?
Terapeutické príbehy naozaj nie sú len rozprávkami. Rozprávkami sa v angličtine myslia príbehy o vílach a princeznách a často majú šťastný koniec. Väčšina detských kníh v súčasnosti nie je taká jednoduchá. Milujem detské knihy, napríklad tú, ktorá sa volá „Sweet Clara and the Freedom Quilt“ (Sladká Klára a jej cesta na slobodu) Je o malom dievčatku, ktoré bolo pred mnohými rokmi africkou otrokyňou v Amerike. Príbeh je fikciou, ale je založený na niečom, čo sa mohlo veľmi pravdepodobne stať. Dievča je oddelené od rodiny a je veľmi smutné, preto našlo spôsob, ako urobiť mapu z prikrývky. A s použitím tejto mapy môže ona a mnoho iných otrokov z jej okolia utiecť na miesto, kde budú slobodní. Je to vážny typ príbehu. Z menej vážnych príbehov milujem knihu „In the Night Kitchen“ (V nočnej kuchyni), ktorá má úžasný rytmus a funguje ako detský sen. Jeden z najlepších terapeutických príbehov, ktorý poznám, je „The Red Thread“ (Červená niť). Je o adopcii. Je vytvorený ako rozprávka, tak, aby vyzeral nelogicky. Kráľa a kráľovnú bolia srdcia a ani všetci múdri muži a čarodejné ženy nemôžu zistiť, čo by mali robiť, až kým im jeden starec neukáže, že majú zázračnú červenú niť, ktorá vedie od ich sŕdc niekam do diaľky. Kráľ a kráľovná sa musia vydať na ďalekú cestu vedúcu cez mnohé ťažkosti, aby našli, kam vedie druhý koniec nite. Nakoniec zistia, že červená niť ich spája s dieťaťom, ktoré potrebuje rodinu. Hlavná myšlienka je, že aj keď nemusíme byť spojení génmi, môže sa vytvoriť hlboké a skutočné spojenie medzi dieťaťom a adoptívnymi rodičmi.
Ako hovoríš deťom príbeh o adopcii?
Keď hovorím deťom o ich pôvodných rodinách, nie je to zvyčajne jeden príbeh. Sú to kúsky, závisí to od toho, čo ich zaujíma. Teraz nepotrebujú skutočný terapeutický príbeh o ich súčasnej situácii, pretože ich zatiaľ netrápi. Keďže sa moja dcéra spytuje, prečo nemôže vidieť svojich biologických rodičov, myslím, že by sme práve o tom mali napísať príbeh. Lenže dôvod, prečo nemôže vidieť biologických rodičov tkvie v tom, že nie je podporovaná otvorená adopcia. V tomto prípade nejestvuje iný dôvod. Ale môžem napísať terapeutický príbeh, čo ju povzbudí k tomu, aby našla vnútorné spojenie so svojou biologickou rodinou, spôsobom, ktorý pre ňu bude nápomocný.
Napísala som pre ňu príbeh o problémoch, ktorými sa v súčasnosti trápi: príbeh O Amálke z nášho mesta. Mená v ňom boli samozrejme zmenené.
Ďakujem Arie za otvorenosť a podporu témy terapeutických príbehov.
Otázky kládla Dana Žilinčíková, sociálna terapeutka Návrat OZ