Rozprávka obyčajná
Rozprávka je neveľmi rozsiahly prozaický žáner pôvodne ľudovej slovesnosti, neskôr v dejinách sa objavujú aj autorské rozprávky. Dnes vnímame rozprávky ako príbehy určené deťom, ale nebolo to tak vždy. Dávne rozprávky boli rozprávaniami pre dospelých aj pre deti a dedili sa z generácie na generáciu ústnych podaním.
Rozprávka je čarovné rozprávanie, ktoré zmazáva hranice medzi realitou a fantazijnými svetmi. Zázraky sú v rozprávkach na dennom poriadku – zvieratá rozprávajú, vajce putuje, v hrachovom struku je človiečik, víly tancujú, ktosi si pokojne zájde do pekla, vodníci rátajú hrnčeky s dušami, obry chodia po lese... Ešte aj v tých moderných realistických rozprávkach sa z času na čas udeje niečo neskutočné a neuskutočniteľné.
Vo väčšine rozprávok dobro zvíťazí nad zlom (prípadne niekto slabší nad niekým silnejším) – to je asi pre tento literárny útvar najcharakteristickejšie. A práve pre túto vlastnosť – hoci je aj v rozpore s mnohými skúsenosťami z ozajstného, žitého života – majú deti rozprávky tak rady.
V rozprávkach sú veci jasné. Nevznikajú nijaké pochybnosti o tom, kto je dobrý a kto zlý, kto je bohatý a kto chudobný, kto je škaredý a kto krásny, kto nafúkaný a kto skromný. Veľké úspechy slávia práve dobrí, krásni, chudobní a skromní hrdinovia a hrdinky. A ich príčinliví pomocníci – zvieratká, víly, rastliny...
Ľudové rozprávky nebývajú vrastené do určitého konkrétneho času či priestoru, ako naznačuje to slávne a vždy znova a znova sa opakujúce: Kde bolo tam bolo... (Mohli by sme dodať: Kedy bolo vtedy bolo.) No a kdesi tam kedysi musia sa kladný hrdina alebo krásna dievčina stretnúť s nepriateľom, zvládnuť problém. Neraz sa stáva, že sa im to podarí až na tretí raz, čím sa dramatické napätie v rozprávke kontinuitne zvyšuje. Ale keď sa im to podarí, žijú šťastne až do skonania vekov i svetov.
Hoci bývajú v rozprávkach mnohé prvky fantazijné, predsa len sa ich dej nejakým spôsobom vyjadruje k skutočnosti, k niektorým základným ľudským túžbam, etickým normám či životným pravdám.
