Pomôžme si rozprávkou Pomôžme si rozprávkou

O deťoch, ktoré nás inšpirovali O deťoch, ktoré nás inšpirovali

Všetky deti, s ktorými sme sa zoznámili, nás inšpirovali. Ale pri stretnutiach s niektorými z nich sme si s „obyčajnými“ rozprávkami nevystačili. Hlavne, keď prichádzali otázky: Prečo ma opustili? Prečo ma nechali, nechal, nechala? Prečo mi to robili? Prečo iní môžu byť so svojimi a ja nie? Prečo sú vo väzení? Prečo za mnou neprídu? Prečo ich nenávidím? Prečo sa ich bojím? Hádam ešte ťažšie bolo, keď otázky neprichádzali. Keď sme videli len smutné oči a dieťa sa nepýtalo. Prestalo sa pýtať, pretože odpovede dospelých neprichádzali... nemali slová.

Ako byť oporou, keď niet slov? A tak sme hľadali knihy, príbehy, rozprávky, v ktorých by mohli byť slová, vety i celé príbehy možnosťou pozrieť sa na veci tak, aby sa s nimi ľahšie žilo. Akúkoľvek rozprávku by sme však našli, jedno zostáva nevyhnutné: rozprávka sama osebe nestačí. Je potrebný rozprávač – osoba, s ktorou má dieťa vzťah.

Toto sú niektorí z našich hrdinov, kvôli ktorým sme hľadali my alebo ich náhradní rodičia „liečivé“ rozprávky:

Laura bola ako 3-mesačná odňatá z rodiny kvôli zanedbávaniu rodičovskej starostlivosti, takmer zomrela od hladu, do svojich 5 rokov prešla troma detskými domovmi a rodičia tam za ňou nikdy neprišli, od 6 rokov žila v pestúnskej rodine a dlho mala veľký neporiadok v hlave z toho, kde všade bola a prečo, plietla si osoby a miesta, nedokázala vysloviť slovo mama bez toho, aby pri tom niečo nerozbila.

Patrik bol ako 6-ročný považovaný za nezvládnuteľné dieťa v detskom domove, žil v ňom od piateho dňa svojho života. Keď prišiel do adopcie, stupňoval sa jeho strach a hnev zo všetkého nového. Dlho nedokázal uveriť, že naozaj je adoptívna rodina jeho domovom a že ho nikto už neopustí. Ešte ako 10-ročný mal zbalený pod posteľou kufor, keby musel odísť.

Beátka sa ako 16-ročná pokúsila o samovraždu, bolo to päť rokov po samovražde jej matky. Dva roky sa starala o svojho 8-ročného brata, pretože ich otec celé dni prespal medzi fľašami alkoholu. Potom prišli obaja do detského domova . Keď mala 13 rokov, obaja išli do pestúnskej rodiny. Až tam jej postupne dochádzalo, v čom všetkom predtým žila. Začala sa cítiť vinná za smrť matky aj za otcovo pitie, aj za to, že sa dostali do detského domova... Pokus o samovraždu bol jej odpoveďou na to, ako vnímala svoj životný príbeh.

Maťko, Karolínka, Šimon...

... ostatné deti –prežili rozvody svojich rodičov, úmrtia starých otcov, autohavárie, vysmievanie sa spolužiakov, sťahovanie a straty kamarátov, úmrtia svojich domácich zvieratiek a ďalšie udalosti, keď sa cítili smutno a boľavo. Ďakujeme, že napriek všetkému čítajú alebo počúvajú v spoločnosti svojich blízkych rozprávky a hľadajú v nich silu a nádej.