Pomôžme si rozprávkou

Na kraji lesa na vysokom strome sedel mladý slávik. Len nedávno vyletel zo svojho rodného hniezda a svet sa mu zdal nádherný. Slnko hrialo, nebo bolo čisté a všade sa ozýval vtáčí spev. Aj slávik si zatrilkoval, veselo a trochu netrpezlivo, lebo čakal na svoju kamarátku. Tá nedala na seba dlho čakať. „Počula som ťa spievať,“ povedala, keď sa posadila vedľa slávika na konár a rýchlo pokračovala. „V hniezde pri otcovi a mame je mi už tesno a okrem toho ma naši stále kontrolujú, kade lietam. Myslím si, že by sme si mali spolu postaviť nové hniezdo a od rodičov sa odsťahovať.“ „Tento nápad sa mi páči,“ povedal mladý slávik, „najlepšie urobíme, ak to našim obaja čo najskôr oznámime.“
„Stavať nové hniezdo?“ čudovali sa rodičia. „Mali by ste ešte vyčkať, naučiť sa, ako sa to robí!“

„Načo čakať?“ povedal slávik. „Už som videl, ako sa hniezda stavajú, určite to dokážeme.“ „Stavanie hniezda je náročná práca, hniezdo musí byť pevné, bezpečné, dobre umiestnené. Musíte obaja zosilnieť a zmúdrieť, veľa sa učiť, času dosť,“ povedala mama slávica. Ale mladý slávik ju už nepočul. Odletel spolu s kamarátkou zbierať materiál na stavbu. Bolo to naozaj ťažké, pozlepovať toľko stebiel, lístkov a pierok, aby hniezdo držalo.
Ale, čuduj sa svete, po niekoľkých dňoch hniezdo stálo. Nevyzeralo síce veľmi vábne, ale držalo pohromade a mladí slávici boli na seba veľmi pyšní. Niekoľkokrát ho obleteli s veselým trilkovaním a potom sa doň unavení posadili, pritúlili sa k sebe a zaspali.
Nasledujúce dni boli pre mladú slávičiu dvojicu najkrajšie, aké doteraz zažili. Lietali si kade chceli, aj na tie miesta, kam to mali predtým zakázané. Ich veselé trilkovanie napĺňalo celé okolie.
Zakrátko zniesla slávica do nového hniezda svoje prvé vajíčko. To bolo radosti! Sedela na ňom celé dni, aby nevychladlo a slávik jej nosil potravu priamo do zobáčika. Iba na chvíľočku sa z neho vzdialila, aj to len vtedy, keď sa išla napiť čistej vody z prameňa.
Dni bežali jeden za druhým a slávici netrpezlivo čakali, kedy sa z vajíčka vyliahne maličký slávik. Jedného krásneho dňa sa z vajíčka ozvalo slabé zaťukanie. Malý slávik sa hlásil na svet. Zobáčikom si vyťukal najprv malú dieročku, pozrel sa jedným očkom von a svet sa mu zapáčil. Rýchlo ťukal ďalej a mama mu pomáhala dostať sa zo škrupinky von. Keď odpadla posledná škrupinka, vystrel krídelká a prekvapene sa poobzeral okolo. „Ten svet je ale veľký,“ pomyslel si, a to ešte nevedel, že to, čo vidí, je iba hniezdo, v ktorom sa narodil, a kúsok oblohy, ktorú zazrel cez mamino krídlo.

Keď malý slávik podrástol natoľko, že sa mohol pozrieť cez okraj hniezda, až sa mu hlava zatočila od toľkého priestoru. Videl takmer polovicu lesa, lúku pod stromom, motýle, zvieratká a ešte všeličo iné. Jeho rodičia mali práce nad hlavu. Celé dni lovili hmyz, aby nakŕmili seba a malého slávika. A ten veru jedol veľa, pretože musel rásť a mocnieť.
Jedného dňa sa celá obloha zatiahla sivými mrakmi. Chrobáčiky zaliezli do úkrytov, vtáci sa poskrývali do svojich hniezd. Slávik so slávicou sa tiež ponáhľali domov. Kým však prileteli k hniezdu, vietor sa oprel celou svojou silou do stromu, z oblohy vyšľahol blesk, zahrmel hrom a hniezdo spadlo na zem. Bolo príliš slabé na to, aby vydržalo takú silnú búrku. Malý slávik sa zakotúľal kamsi do suchého lístia. Celý sa triasol od strachu a zimy, dážď šľahal a bubnoval mu nad hlavou. Slávik nevydal ani hláska. Bol ešte príliš malý a slabý a vôbec nevedel, čo sa to s ním stalo...
Keď búrka ustala, slávik so slávicou márne hľadali svoje hniezdo. “Ty za to môžeš!“ plakala slávica. „Postavil si slabé hniezdo.“ „Nie ja, ty si na vine, nemala si vyletieť z hniezda a nechať nášho malého samého!!“ A tak sa hádali a kričali, a keď sa nedohodli, čia to bola vina, rozleteli sa každý iným smerom, každý do iného lesa a viac o nich nik nepočul.

Malý slávik tíško plakal pod suchým lístím. Vtom sa ozval akýsi silný hlas. „Krá-krá,“ – „zdá sa mi, že tu počujem hlas nejakého mláďaťa.“ Bola to tetka vrana. Bola už veľmi stará a dobre vedela, že sa po každej búrke v lese nájdu mláďatá, vypadnuté z hniezd. A nemýlila sa. Svojím zobáčiskom odhrnula suché lístie a uvidela slávika. „Neplač, maličký, povedala. Vzala slávika do svojho veľkého zobáka a odletela s ním do hniezda.
To sa dnes vôbec nepodobalo na vranie hniezdo. Bola v ňom jedna malá lastovička, jeden vrabček, jedna sýkorka, sojka a jedno malé vráňa. Všetky tetka vrana pozbierala po búrke po lese. Všetky boli uzimené, vyhladnuté a vystrašené. Vrana priniesla plnú misku jedla a vtáčatká sa jedno cez druhé naň vrhli. O chvíľu bola miska prázdna. Potom vrana roztiahla krídla a schovala vtáčence, aby ich zohriala. Vtáčiky sa v teple upokojili a všetky pospali. Len čo svitol nový deň, objavila sa pri vraninom hniezde smutná sojka. Ktosi jej povedal, že by svoje stratené mláďa mohla nájsť práve tu. Len čo ho zbadala, skoro sa od radosti rozplakala. Zobrala malú sojku do náručia, poďakovala sa vrane, že sa jej postarala o dieťa a odletela domov. Slávik sa potešil: „Možno aj mňa tu mama nájde,“ a vyzeral z vranieho hniezda a čakal a čakal. Onedlho si vrabce prišli po malého vrabčiaka, sýkorka si odniesla malé sýkorča. Slávik bol čoraz smutnejší. Už prestával veriť, že ho mama nájde.
Jedného dňa zaklopala na vranie hniezdo lastovička. Keď uvidela svoje hľadané lastovíča, roztiahla doširoka krídla a objala ho. Už chcela odletieť s malou lastovičkou domov, vtom však zbadala malého slávika. „Prečo plačeš, maličký, je ti veľmi smutno?“ Slávik pozrel na lastovičku svojimi uslzenými očkami a smutne zapípal. Lastovičke sa uľútostilo malého vtáčatka a povedala: “V našom hniezde je miesta dosť, vezmem ťa k nám domov“. Aj malá lastovička sa veľmi potešila, lebo si za ten čas na slávika už trochu zvykla. A tak sa stalo, že si lastovička odniesla z vranieho hniezda svoje stratené lastovíča spolu s malým slávikom. Slávikovi sa v útulnom lastovičom hniezde pod strechou veľkého domu celkom páčilo. Už nebol stále smutný, iba niekedy. Hrával sa s malou lastovičkou a učil sa všetkému, čo ona. Je pravda, že tomu lastovičiemu učeniu celkom nerozumel. Dospelé lastovičky učili oboch štebotať a malá lastovička to čoskoro vedela rovnako dobre ako oni. Aj loviť mušky pri zemi sa jej už občas darilo rovnako dobre ako dospelým lastovičkám. Len malý slávik nie a nie pochopiť lastovičie lietanie a štebotanie.
„Čo je to za dieťa?“ Pýtali sa lastovičky. „Ako poletí do Afriky, keď tak čudne lieta?“ Aj telo má akési slabé, nevydrží cestu, ani štebotať sa nenaučil, zdá sa, že nám ani nerozumie.
Slávik zosmutnel. Prečo mi nikto nerozumie? Určite by som sa naučil aj spievať aj lietať, len keby som vedel, ako. Kto ma to naučí? „Nerozumieme tvojej reči,“ povedali lastovičky, „nemôžeme žiť v jednom hniezde. Vráť sa k starej vrane do lesa, možno sa u nej stretneš s niekým, kto ti porozumie.“

Tak sa smutný slávik opäť ocitol u starej vrany, ktorá ho prijala do svojho hniezda. Bola na to zvyknutá. Jej príbytok sa stále hmýril stratenými vtáčatkami. Mláďatá si spolu veľmi nerozumeli, každé bolo iné, každé patrilo do iného hniezda. Všetky boli smutné a čakali na svoje mamy. Stará vrana kŕmila vtáčence, čím vedela a krákala si po svojom.
Slávikovi pukalo od žiaľu srdiečko. Bolo mu smutno za malou lastovičkou, ktorá bola k nemu dobrá, aj za starými lastovičkami. Veď v ich hniezde bolo vždy teplo a útulne a usilovné lastovičky vždy nalovili toľko mušiek, aby sa mohli všetci dosýta najesť. Keď už slávik začal strácať nádej, že nájde niekoho, kto mu porozumie, stal sa zázrak! Nad vraním hniezdom ktosi zatrepotal krídlami a prehovoril takým známym hlasom, až slávik od úžasu otvoril zobáčik a zabudol ho zavrieť. Tým slovám rozumel!
„Ale veď je to malý slávik!“ prekvapila sa slávica, ktorá sa na prechádzke lesom zastavila pri vraňom hniezde, aby si oddýchla. Dobre to tu poznala, s vranou sa občas o stratených mláďatách rozprávala a bolo jej ich ľúto. Ale malého slávika tu nikdy nevidela. „Slávik predsa nemôže žiť vo vraňom hniezde medzi sojkami, vrabcami a vráňatami. Veď slávikom rozumejú opäť iba slávici.“ povedala. A povedala to tak pekne a zrozumiteľne, že slávik hneď jej slovám rozumel. Veľmi ho to potešilo. „Vezmem ťa k nám,“ zahlásila slávica, „budeme spolu bývať v našom hniezde. Budeš ako naše dieťa a ja a môj slávik ťa budeme ľúbiť ako tvoji rodičia. Naučíme ťa všetko, čo musí vedieť slávik. Budeme sa o teba starať, už nebudeš nikdy sám a ani my nebudeme sami.“

Čo jej slávik odpovedal, tomu nerozumel nikto okolo , iba ona.
A tak malý slávik odletel so svojou novou mamou domov.
Hniezdo bolo dobre postavené, vietor ani dážď mu neprekážali. Bolo dobre ukryté, teplé, mäkko vystlané perím. Slávik sa uložil pod krídlo svojej novej mamy a spokojne zaspal.
Ráno zobudilo novú slávičiu rodinu usmiate slnko. „Dobré ráno,“ povedali si dvaja dospelí a jeden malý slávik rovnakou rečou. Potom mama roztiahla krídla a vzniesla sa k oblohe. „Leť!“ zavolala na syna. Slávik roztiahol krídelká rovnako ako jeho mama. Zdalo sa mu to ľahké, lebo ich mali rovnaké, len tie jeho boli menšie. Aj mávať nimi rovnako mu pripadalo ľahké a veľký slávik letel tesne za ním, aby ho chránil.
Potom veľký slávik zatrilkoval a malý sa k nemu pridal. Vtedy celý les zmĺkol a počúval ten krásny spev, lebo v celom lese nik nespieva tak nádherne ako slávici.

Príbeh napísala: Elena Sládeková, psychologička
Ilustrácie: Denisa Mayerová.
Upravené a zverejnené počas projektu: Detstvo potrebuje rozprávku, realizované Návratom, o.z. 2013, rozpravka.navrat.sk