Pomôžme si rozprávkou

pre všetkých, ktorí stratili svoju krajinu, aby našli svojho koňa

Kedysi kdesi v jednej krajine žil chlapec... vlastne jeden mladý muž. Teda aby sme boli presnejší, jeden jazdec. Jeho kôň bol celkom tmavý, takže ho v tme nebolo vidieť. A On bol zahalený plášťom, ktorý mu zakrýval tvár a ľudia si vlastne neboli istí, či ju vôbec má. Aj preto ho začali volať Jazdec bez tváre (NOFACE). Z pokolenia na pokolenie si o ňom rozprávali legendy - príbehy, ktoré sa možno stali, možno nestali.

Jedna z tých legiend bola a možno nebola takáto...

V jednej dedine či meste ( to bolo dávno, takže si ľudia nie celkom pamätali, kde to bolo) žil Chlapec... a možno Dievča (ktovie ako to vlastne naozaj bolo). Dajme tomu, že to bol Chlapec – ktorý sa ničím nelíšil od ostatných. Chodil do školy, niekedy sa hral s loptou, inokedy pomáhal doma. Až raz... Raz mu ktosi povedal: „Ty si ODINAKIAĽ.“

Chlapec tomu nerozumel, iba si myslel, že to je niečo zlé. Že asi by mal byť ODTIAĽTO a asi VŠETCI okolo sú ODTIAĽTO, len on ODINAKIAĽ. Potom sa mu to stávalo niekedy pri jedle. Myslel na to, že to asi nesmie prezradiť, a tak sa snažil, aby o tom NIKTO nevedel. Začal sa usmievať ako ostatní, ktorí sú ODTIAĽTO. Ale po čase zistil, že ho bolia ústa a akokoľvek sa snažil, bola z toho len grimasa a nie úsmev. Ostatní, keď to videli, sa mu obracali chrbtom, odrazu nikto nemal čas, aby sa spolu hrali či išli zo školy. Potom začal žmurkať očami ako ostatní, ktorí sú ODTIAĽTO, ale postupne zistil, že sa mu všetci posmievajú a on by sa najradšej schoval. A potom prišlo to ostatné... Začal sa prezliekať, aby ho nikto nespoznal a potreboval k tomu veľa vecí, a tak ich začal kradnúť. Pomaľoval si tvár, aby vyzeral ako niekto úplne iný a ostatných presviedčal, že je naozaj niekto iný. Vymyslel si meno, zmenil bydlisko a vymyslel si aj príbeh o sebe. Vydával sa za niekoho, kto neexistoval a postupne už ani nevedel, kto je - čo robí, kde žije, ku komu patrí, koho má rád, koho nenávidí.

Legenda rozpráva jeho príbeh aj ďalej...

Hovorí sa, že jedného dňa išiel po ulici a za ním jeho tieň. Oproti nemu šli akýsi chlapci, pozerali na neho, aj sa mu prihovorili, ale stalo sa niečo zvláštne. Odrazu mu niekde spoza chrbta jeho vlastný tieň povedal: „UTEKAJ“, a on poslúchol a utekal, ani nevedel prečo. Keď bol unavený, snažil sa niekde oddýchnuť, bola mu zima, bol hladný, smädný a cítil sa veľmi sám. Sadol si na zem a pozeral, ako sa k nemu niekto blíži. Jeho tieň opäť dostal hlas a skríkol: „ZAÚTOČ“, a on zaútočil. Bil najprv rukami, potom odrazu cítil v rukách palicu a bil aj palicou, potom počul sám seba, ako kričí a nadáva zvláštnym hlasom. Bolo to ako sen. A keď sa pozrel okolo seba, videl, že ublížil, ale nevedel, čo má robiť. Tak len šiel ďalej a ďalej a ďalej. Šiel celý deň a noc a deň a noc... a keď zastal, uvidel niekoho pred sebou. Niečo mu vraveli, niečo ukazovali, ale on počul mocný hlas svojho tieňa: „NEMOŽES SA POHNÚŤ, ale ani PREHOVORIŤ, NEMOŽEŠ UTEKAŤ, ani BOJOVAŤ...budeš ako zamrznutý, zamrznutý, zamrznutý!“, hučalo mu v ušiach a on akoby tam už nebol, akoby bol na úplne inom mieste, niekde ďaleko.

Potom ho dlho nikto nevidel. Až raz...

Ľudia si začali rozprávať, že niekedy videli akéhosi jazdca na tmavom koni s tmavou kapucňou. A keďže nevedeli, kto to je a potrebovali mu dať meno, nazvali ho (ale to už viete).

Po odchode z ODTIAĽTO Chlapec dlho putoval akousi prázdnou krajinou. Akoby v nej neboli stromy, akoby v nej netiekli rieky, nelietali vtáci, akoby to bola úplne cudzia krajina, v ktorej je všetko inak. V hrudi mal ťažobu akoby kameň a v hrdle niečo, čo mu nedovoľovalo hovoriť. Myslel si, že sa mu stalo to, čo kedysi počul, že sa niekedy stáva: „Niekedy vraj ľudia STRATIA REČ.“ Počul, že sa to stáva vtedy, keď videli či počuli niečo, čo im „berie dych.“ Spomenul si, áno, voľakedy nemohol dýchať, akoby sa dusil. Bolo to... Kedy to vlastne bolo?

Pamätal si, že jeho tieň mu niekedy niečo vravel, ale dlho ho už so sebou nemal. Nevedel, kedy vlastne stíchol, kedy zmizol, iba vedel, že ho teraz nemá so sebou a napriek tomu si pripadal taký ťažký a unavený. Ako rád by teraz počul, čo má vlastne robiť. Kam ísť? A ako rád by vedel prečo? Prečo sa mu to všetko stalo? Prečo počul tieň, keď tiene iných nehovoria? Prečo mal UTEKAŤ, BIŤ alebo ZAMRZNÚŤ?

Bolo to niekedy navečer, keď začul erdžať koňa. Bol to po dlhom čase nečakaný zvuk. A potom ho uvidel. Šiel k nemu. Kôň stál a pozeral na neho. Chlapec sa priblížil, ale kôň ušiel. Čakal deň, dva. A potom sa zase kôň zjavil. Tentoraz ostal Chlapec stáť na mieste. Kôň na neho pozeral. Chlapec sa pomaly približoval, kôň napínal uši, bol v strehu, chlapec teda zastal. Kôň sa upokojil a chlapec potom zase trochu vykročil. Trvalo to dlho. Možno celý deň, možno dva, možno týždeň,... ale odrazu Chlapec bol tesne pri koňovi a zdvihol ruku, aby sa ho dotkol. Kôň sa strhol, postavil sa na zadné a kopal, kopal a kopal. Chlapec mal čo robiť, aby sa zachránil.

Prešlo niekoľko dní, Chlapec čakal a čakal, kôň neprichádzal. Už strácal nádej. Hovoril si, že odíde, že to celé nemá význam. Ale čo keď jedného dňa príde a ja tu nebudem? Ako bude vedieť, že...?

A tak tam ostal a čakal a zaspal. Keď sa zobudil, vedel, že tam niekde celkom blízko je. Počul jeho dych ale nevidel ho. Bola tma. Ale cítil, že je blízko. Chlapec počul svoj hlas, ako hovorí: „Idem k tebe, dotknem sa ťa, pretože ty si tiež sám ako ja. Chcem vedieť, aký si. Chcem len byť pri tebe, nič viac.“

A potom Chlapec videl svoje vlastné nohy, ako kráčajú ku koňovi. Kôň stál pokojne a on bol pri ňom úplne blízko, počul jeho dych a kôň zase počul Chlapcov dych. Len tam tak stáli a boli ticho. A Chlapec cítil, že to tak má byť. Že má byť s tým koňom.

„Tu máš sedlo a uzdu“, počul Chlapec niekoho prehovoriť. Otočil sa a uvidel akéhosi MUŽA a akúsi ŽENU. V ich očiach videl krajinu ODTIAĽTO. Videl v nich známe ulice, školu, videl Chlapca, ktorý uteká, skrýva sa, klame, kradne, útočí. A potom v nich videl aj Chlapca, ako chodí po krajine-nekrajine celkom sám... a ako čaká na koňa a kôň na neho.

Chytil sa za srdce. V ruke držal niečo pevné a studené. Kameň. Muž prišiel k nemu, na chvíľu mu kameň vzal, poťažkal ho v rukách a potom mu ho vrátil: „Zahoď ho!“

Chlapec sa nechápavo pozeral na kameň. Ako ho mohol mať v srdci? Ako ho mohol odtiaľ vziať a ako by ho mohol zahodiť?

Prišla k nemu žena, pohladila ho po vlasoch, Chlapec sa díval. Chcel sa jej dotknúť, ale keď to skúsil, videl ako jej po ruke tečie krv. Žena sa rozplakala. Chlapec sa díval a Muž prikázal: „Musíš odhodiť ten kameň, inak jej ublížiš...!“

Nikdy to nerobil, nikdy neodhadzoval kameň. To predsa nevie, nedokáže. Ako to môžu od neho chcieť? Žena stála a dívala sa. Chlapec videl v jej očiach známe ulice, školu, domy, videl koňa a seba pri koňovi. Stál a díval sa do tých očí a tie oči plakali. Pozrel na jej ruky, pozrel na mužove ruky. Nevidel v nich žiadny kameň. Nemali ho, asi ho odhodili... asi... A potom len cítil, že Žena je pri ňom blízko, že v ruke nedrží kameň, ale jej ruku. A ona mu spieva, spieva, spieva... a jeho srdce už nebuchoce, nedupoce, iba je tichučko a akoby spievalo... akoby dýchalo... akoby sa tešilo...

„A teraz si môžeš zobrať svojho koňa a môžeš ísť. Budeš jazdiť len tu okolo. Tak aby si nás videl. Potom, po pár dňoch, môžeš jazdiť aj trochu ďalej, ale tak aby si si zapamätal cestu. A potom...veď uvidíš.“

„ A prečo mám vysadnúť na toho koňa a ísť?“

„Pretože to je tvoj kôň a potrebuje, aby si ho skrotil. Potrebuje, aby si sa na ňom naučil jazdiť, aby si mohol ísť zase tam, kde sú ostatní a kde patríš – do krajiny ODTIAĽTO.“

„Ale tam ma nechcú, tam nemôžem byť, tam predsa...?!“

„Môžeš.“

Pozrel sa do ich očí a videl tam iných ľudí z krajiny ODTIAĽTO a videl známe ulice a domy a iné deti. Zhlboka sa nadýchol a povedal:

„Nikdy som nemal vlastného koňa. Ako sa volá?“

„Jednoducho“, odvetil Muž a napísal do piesku: „Charts.“

„Charts? Aké zvláštne meno,“ povedal Chlapec celkom potichu.

„Skutočné meno toho koňa pozná každý,“ prehovoril Muž s pokojnými očami.

„Každý pozná meno môjho koňa?“

„Každý pozná skutočné meno svojho koňa. Každý máme koňa s takým menom. A každý sme museli spoznať jeho skutočné meno, priblížiť sa k nemu trpezlivo, skrotiť ho, naučiť sa na neho vyskočiť a jazdiť. Potom nás môže zaviesť, kdekoľvek budeme chcieť. Aj ku bráne krajiny ODTIAĽTO. A s tým koňom tam bude pre teba otvorené. Alebo budeš ty sám vedieť, kde je kľúč.“

Chlapec akoby nerozumel a čím viac nerozumel, ustupoval a čím viac ustupoval, ustupoval aj jeho kôň. A potom utekal a utekal aj kôň a potom sa obrátil k Žene a Mužovi a mal chuť ich udrieť a kôň sa postavil na zadné a mal chuť udrieť Chlapca. Ale Žena začala spievať a Chlapec zastal a neudrel. A Muž chytil koňa a kôň sa upokojil. A Žena zobrala uzdu koňa a dala ju Chlapcovi. Prstami prešla odzadu po písmenách napísaných v piesku. Prstami odzadu. Chlapec sa na ňu pozeral, mala pokojné oči a išlo z nej akési teplo. Pomaly zohol hlavu, aby sa ešte raz prizrel písmenám v piesku. Srdce ostalo pokojné a očakávajúce, akoby vedelo, že príde odpoveď. A potom Chlapec prečítal odzadu, ako sa volá jeho kôň. A vedel, že to je jeho skutočné meno. Žena sa usmiala a spievala, pretože ju Chlapec objal. Potom pomaly vysadol na koňa. Muž k nemu prišiel a čosi mu podával. „Čo to je?“ opýtal sa Chlapec.

a bude sa ti zdať, že tvoj tieň ti chce zase diktovať, čo máš robiť (utekať, útočiť alebo stáť na mieste ako zamrznutý). Ale tí druhí tvoj tieň nepočujú a nevedia, čo majú robiť, keď ti tieň rozkazuje. Nevedia, či ti môžu byť blízko alebo by sa mali skryť. Keď si dáš kapucňu a zakryješ si tvár, budú možno vedieť, že si jazdec na koni, a že len potrebuješ krotiť svoj .......“

„Strach?“ opýtal sa chlapec.

Muž a Žena prikývli.

Už vedel ako sa volá to, čo niekedy cíti. Ako sa volá to, keď mu tieň rozkazuje. Odrazu počul nové zvuky a neďaleko nich uvidel dva kone.

Jeden prišiel k Mužovi a druhý k Žene. Boli nedočkavé a akoby vedeli, čo príde a čakali na to. Muž a žena na ne vysadli. Kone sa upokojili, keď mali na sebe jazdcov.

Vtedy to Chlapcovi došlo. Aj Muž má svojho koňa s menom Charts, aj Žena, aj všetci. A všetci museli spoznať jeho skutočné meno, museli sa na ňom naučiť jazdiť. Aby im nerozkazoval ich tieň.

Potom začal cítiť pri srdci akési teplo, dych sa mu upokojil a ústa sa mu premenili na úsmev. Ešte nevedel, že v jeho očiach by iní uvideli kus krajiny ODTIAĽTO.

Chlapec na svojom koni prišiel celkom blízko k Žene a Mužovi. Všetky tri kone boli pokojné a Chlapec povedal: „Ani som nevedel, že už mám aj reč, že sa mi vrátili slová, že...“

Žena sa usmiala a jej hlas sa premenil na melódiu, keď povedala:

„Áno. Už sa bojíš menej, už si v bezpečí, už si ako v krajine, ktorú poznáš. A preto už máš aj slová a reč.“

„A už trošku viem, prečo som vtedy počul hovoriť svoj tieň.“

Žena i Muž sa usmiali na Chlapca a pustili sa do klusu. Vedeli, že zo začiatku bude Chlapec ešte veľa padať, ale aj to, že už vie, aké je skutočné meno jeho koňa, ako ho môže privolať, nasadnúť naň a... sám rozkázať tieňu.

Čo sa dialo potom? Legendy ďalej mlčia, len ľudia sú naďalej ľuďmi a všeličo si rozprávajú. Ale veď ktohovie, ako to vlastne bolo a je? Kto vie, komu sa to vlastne stalo? Stalo sa?

Poznámka:

Príbeh môže byť využiteľný v témach: strach, obranné mechanizmy, inakosť, pocit osamelosti, neprijatie okolím, strata vlastnej identity, poruchy pripútania, poruchy správania, klamanie, krádeže, agresia, dospievanie, závažné zmeny, udalosti a situácie v živote dieťaťa, mladého človeka, jeho rodiny, či okolia.

Ďakujem dievčatám a chlapcom, mladým ženám a mužom, ktorí za mnou prichádzali, a tým ma naučili veľa o krajinách, koňoch, tieňoch, kameňoch, dychberúcich chvíľach a situáciách, kedy sa reč môže znova vrátiť do úst.

PS: Venujem Nofaceovi Prvému a Nofaceovi Druhému. Pretože v nich verím...

Autorka : Danka Koníček Žilinčíková