Dusno v škôlke
Nevymyslela som si svoju, ale použila som rozprávku, ktorú moja dcéra milovala, čítala a videla nespočetnekrát a dodnes na nej „frčí“, keď sa jej nechce niečo robiť. Bolo to takto:
Harry Potter vstúpil do našej rodiny, keď dcéra chodila do „veľkáčov“ v materskej škôlke. Najprv ako film, knihy neskôr. V tom čase sa aj v škôlke vymenili panie riaditeľky. Tá staršia, skúsená a vyžarujúca pohodu, odišla do dôchodku. Tá nová sa snažila, ale niektoré veci nezvládala. Jednou takou „vecou“ bolo manipulatívne správanie jednej veľkáčky. Nazvime ju Ľudka. Pri neistom vedení novou riaditeľkou sa rozvinulo u Ľudky do priam majstrovského umenia. Podarilo sa jej podľa ľubovôle a vlastných záujmov postupne spracovať deti (a zrejme aj učiteľky) do komplotov, ktoré postupne vydeľovali jednotlivé deti z kolektívu podľa toho, či poslúchali Ľudkine rozmary. S vybranými deťmi, ktoré sa Ľudka rozhodla vhodne spracovať, sa ostatné deti odmietali hrať. Obete začali plakávať, nechceli chodiť do škôlky, mamičky sa sťažovali. Ľudkina mamička sa vyjadrila nejako v tom zmysle, že Ľudkino správanie je súčasťou jej osobnostnej výbavy, ktorú potrebuje do života, a ona ju nemieni lámať. Nová pani riaditeľka zahrala mŕtveho chrobáka a atmosféra v škôlke sa zmenila. Prišlo aj na moju dcéru Veroniku. Ľudka sa s majstrovským citom pre vec sústredila aj na mňa. Odrazu začala byť mimoriadne roztomilá, pred Veronikou sa mi líškala, snažila sa mi sadať na kolená. Pochopila, kde je Veronikino citlivé miesto. Už si nepamätám všetky okolnosti, ale pamätám si náš rozhovor s Veronikou, ktorý zlomil kliatbu a pomohol Veronike sa oslobodiť zo strachu z Ľudkinho vplyvu. Vystupoval v ňom Harry Potter. Teda presnejšie, hlavnou postavou bol skôr Lord Voldemort. Po jednom Ľudkinom manipulačnom predstavení som úplne bez rozpakov porovnala jej správanie so správaním Lorda Voldemorta. Strašná postava sa dostala do reality. Veronika sa opäť spýtala: „Ale prečo to robí?“ Rozrozprávala som o túžbe Lorda Voldemorta po moci pre moc samú. Pre radosť z ovládania životov iných ľudí. Pre túžbu, aby sa veci diali tak, ako on chce. A o tom, že Harry Potter sa síce mohol báť, ale nazýval Lorda Voldemorta jeho menom a s priateľmi sa mu spolu postavili.
Ani teraz to neviem povedať ako rozprávku, iba spomínam. Obdivujem všetkých, ktorí dokážu rozprávať také terapeutické rozprávky ako je Harry Potter. A veľa je ich terapeutických, keď si to dokážeme uvedomiť a použiť ich generáciami zozbieranú múdrosť v našich skutočných životoch.
