Pomôžme si rozprávkou

Toto je príbeh o Marike s krásnymi očami. Možno, že bývala niekde celkom blízko a možno, že ju aj poznáte. Alebo vám niekoho pripomína. Možno.

Marikine lekná (terapeutický príbeh)
Autorka textu: Dana Žilinčíková
Jazyková úprava: Zuzana Mojžišová
Autorka ilustrácií: Alexandra Michalíková
Technicky pomáhala upraviť: Katarína Hriňová, Návrat

1. O začarovanom dome
Marika bývala s rodičmi v dome s malými oknami. Ale bolo cez ne vidieť až k susedom. Niekedy sa Marikini rodičia správali naozaj zvláštne – akoby boli začarovaní: rozprávali piate cez deviate, kričali jeden na druhého a niekedy sa aj bili.
Vtedy si Marika zapchávala uši, zakrývala oči a predstavovala si, že je v jazere a pláva. Niekedy sa radšej skryla. Niekedy sa schovala pod posteľ a niekedy tam aj zaspala.
Nemala rada, keď sa zobudila a bola tma. Vtedy sa bála. Niekedy sa zobudila, bola tma a nikto v dome nebol. Bola hladná a čudovala sa, že rodičia niekam odišli. Asi mali niečo dôležité, veď by ju asi inak nenechali samú. Ale stávalo sa to často. Niekedy sa aj spýtala, kam idú. Ale otec sa v takých okamihol len veľmi prudko zahnal, jeho ruka zastala až tesne pred Marikinou tvárou. Bála sa, lebo niekedy ju otec aj udrel. A to bolelo a ona utekala k mame, ale mama vždy spala.
Marika sa prestala pýtať, kam rodičia idú, ale báť sa neprestala.

Raz bola pod posteľou celú noc, ani oka nezažmúrila. Strachovala sa, že niekto príde do domu a ona nebude môcť vyliezť, lebo sa bude báť. Celú noc čakala a sem tam vystrčila spod postele nohu, aby ju niekto za ňu mohol potiahnuť – raz to videla vo filme. Jedno dievča sa schovalo pod posteľ, pretože rozbilo tanier. Schovalo sa tam, pretože si myslelo, že mama ho potrestá. Ale mama dievča našla, vytiahla spod postele za nohu a vystískala. Potom sa spolu hodili na posteľ a smiali sa.
Celú noc však nikto neprišiel. Keď bolo svetlo, Marika vyliezla, bola hladná. Rodičia neboli doma. Pozerala cez okno, hľadala niečo na jedenie. Nič nenašla. Vedela, že zase musí ísť k susedke. Mama ju tam často posielala. Nakázala jej, aby sa pred dverami susedy rozplakala, že je veľmi hladná. Suseda jej vždy niečo dala. Niekedy jej rukou prešla po hlave, veľmi jemne, pomaly. Bolo to iné ako od mamy, nebolelo to. Marika ani nevedela, či sa jej to má páčiť. Ale suseda to robila aj svojej dcére a tá sa z toho tešila.
Marika išla k susede a ani plakať nemusela. Suseda sa len spýtala:
„Kde sú tí tvoji?“
Keď Marika sklonila hlavu, suseda ju zobrala do kuchyne. Kým Marika jedla, suseda niekde telefonovala. Potom doniesla Marike mikinu a podala jej ju.
„Obleč si to, Marika, dnes je zima.“

Marika si ju obliekla a odchádzala. Doma ju nikdy neoslovovali menom, iba na ňu kričali:
„Poď sem! Kde si? Teraz ma nechaj!“
Suseda i jej dcéra Katka ju volali menom a Marike sa to páčilo.
„Ideš domov?“ spýtala sa suseda.
Marika prikývla. Doma si mikinu vyzliekla – bola krásna, vždy ju Katke závidela, aj jej mamu jej závidela. Pretože bola stále doma a pekne voňala.
Marika bola unavená a nevyspatá. Pritúlila sa k mikine, ľahla si na posteľ a zaspala.
Zobudila sa na veľký krik: v dome bolo veľa neznámych ľudí. A mama s otcom kričali. Vôbec ničomu nerozumela. Úplne cudzí muž ju chytil a zobral na ruky, Marika sa priečila, kopala a kričala:
„Mama, mama!“
Mama si sadla na stoličku a rozplakala sa. Otec sa zahnal na muža, ktorý niesol Mariku, ale ostatní ľudia v dome ho chytili. Všade bolo veľa kriku a Marika si zapchala uši a zavrela oči – predstavovala si, že je v jazere. Muž ju položil do auta, a to sa rozbehlo. Dnu bolo teplo. Marika mala stále zatvorené oči a predstavovala si, ako to bolo vo filme, čo videla. Jedno dievča plávalo medzi krásnymi kvetmi – volali sa lekná. Marika si predstavovala, že je v tom jazere a že tie lekná kvitnú. Na chvíľu oči otvorila. Ešte stále bola v aute. Niekto jej asi niečo hovoril, niekam ju asi odviedli, ale ona radšej zavrela oči a predstavovala si, že je v tom jazere.

2. O loďke

Marika plávala a plávala, aby sa k leknám dostala čo najskôr. Keď už bola naozaj celkom vyčerpaná, uvidela loďku. Bola v nej akási žena, usmievala sa a podávala jej ruku. Marika si už naozaj potrebovala si oddýchnuť.
„Poď ku mne, odpočinieš si,“ povedala jej žena a Marika sa nechala vytiahnuť do loďky.
Marike bola zima a stále sa jej chcelo spať, bála sa zavrieť oči. Čo keď ju žena z loďky vysotí? Tá žena bola zvláštna. Nič od Mariky nechcela, pripravila jej jedlo, dala jej teplú deku, a keď veslovala po jazere, spievala si. Často sa na Mariku usmievala. Niekedy povedala:
„Viem, že ti je smutno.“

A Marika bola prekvapená, odkiaľ to vedela.
Inokedy povedala:
„Je normálne mať strach.“
A Marika mala podozrenie, že tá žena jej číta myšlienky. Pomaly si na ňu zvykala. Žena jej vravela, ako rastú lekná, aké zvieratá žijú v jazere a ako sa volajú ryby, ktoré sa sem tam vynorili nad hladinu. Zo začiatku Marika nechcela, aby tá žena bola pri nej blízko, veď bola cudzia. Ale raz sa na jazere strhla búrka, Marika sa bála, nebola tam posteľ, pod ktorú by sa skryla. Žena si k nej sadla a schovala sa s ňou pod deku. Zasvietila malú lampu a povedala:
„Prečítam ti rozprávku.“
Tomu slovu Marika trochu rozumela. Aj suseda čítala rozprávky. Aspoň Katka to hovorila o svojej mame, že jej ich číta vždy pred spaním. Žena z loďky mala v ruke akúsi knihu, kde boli krásne obrázky o chlapcovi, veľkom strome, ale aj lúke a kvetoch. Marika bola smutná, pretože sa nedozvedela, ako rozprávka skončila.
Zaspala veľmi rýchlo a hádam prvýkrát spala celú noc.

Zobudila sa a bolo jej teplo, prestalo ju bolieť aj brucho – nevedela prečo, ale tá žena povedala, že ju predtým bolelo od hladu. Odvtedy si každý večer čítali rozprávky. A niekedy aj cez deň. Niekedy rozprávky boli tie isté, ale Marike to vôbec nevadilo. Počúvala by ich stále, žena pri nich mala taký zvláštny hlas – Marika vt edy nevedela od nej oči odtrhnúť. Niekedy Marika chcela byť pri tej žene, aj keď jej nečítala rozprávku. Žena ju často chytila za ruku, Marike sa to spočiatku nepáčilo – strachovala sa, že ju hodí do jazera alebo že ju stisne a bude to bolieť, ale nič také sa nestalo. Po čase Marik a zistila, že dotyk ženinej ruky má rada a tešila sa vžd y, keď to prišlo.
Po niekoľkých týždňoch sa Marika prvýkrát niečo opýtala:
„Budem už vždy s tebou?“
Žena sa usmiala a povedala:
„Nie, budeš so mnou dovtedy, kým nebudeme vedieť, kam ťa mám odviesť.“
Marika tomu celkom nerozumela, ale bála sa spýtať. Bola ticho. Vždy mlčala, keď nevedela, čo má povedať alebo keď sa bála. Doma sa často chcela rodičov niečo pýtať, ale oni na ňu nakričali, že je hlúpa. A niekedy jej mama povedala, aby bola úplne ticho, lebo si chce pospať. Marika sa teda naučila byť doma celkom potichu. Akoby tam ani nebola, akoby bola neviditeľná. A občas sa jej zdalo, že ju rodičia skutočne ani nevidia.

Na druhý deň žena začala rozprávať:
„Pamätáš, ako som ťa vytiahla z vody? Bola si mokrá a vyčerpaná.“
„Áno, už som nevládala...“ povedala Marika.
„Škoda, že som ťa nemohla vytiahnuť z vody ešte skôr – možno by si bola menej unavená. Som rada, že si priplávala práve ku mne. Som s tebou veľmi rada, pretože máš rada lekná tak ako ja. “
Marika sa na ňu dívala a nevedela celkom, čo má urobiť. Nikto sa s ňou takto nerozprával, najradšej by ušla, bála sa. Žena sa k nej pomaly priblížila a povedala jej:
„Viem, že sa trošku bojíš, aj ja sa bojím. Bojím sa, že zabudneš na lekná.“

3. O jazere
Marika sa na ňu prekvapene pozrela:
„Nezabudnem!“ vykríkla.
„Nezabudneš, aj keď nebudeš môcť byť v tejto loďke na jazere?“
„Prečo by som mala?“
„Marika, už som ti rozprávala, že toto člnkovanie je moja práca a že vždy čakám, čo mi správca jazera povie – ku ktorému brehu mám s člnom ísť. Správca jazera mi povedal, že ťa mám o pár dní odviezť na druhý breh.“
Marika sa na ženu zadívala a v hrdle sa jej urobila hrča. Nič nemohla povedať. Srdce jej začalo silno biť. Žena si k nej sadla ešte bližšie, chytila ju za ruku a pokračovala:
„Na druhom brehu bývajú manželia, ktorí majú dom s veľkou záhradou. V nej rastú stromy, na ktoré sa dá vyliezť. Tuším sú to čerešne. A tí manželia majú psa, ktorý sa strašne rád hrá, ale je mu smutno, lebo nemá kamaráta. “
„A ty tam budeš so mnou?“
„Odprevadím ťa tam a potom sa zas vrátim na jazero.“
Hrča v hrdle sa uvoľnila a Marika mohla vykríknuť:
„Ale ja tam nebudem bez teba! Ja tam nechcem ísť! Ty ma už nechceš! Odvez ma domov, tam na ten breh!“

Žena ju stále držala za ruku. Marika jej ešte chcela povedať, že ju nenávidí, chcela sa na ňu prudko zahnať a urobiť jej na tvári bolesť. Žena ostala pokojná. Po chvíľočke sa ozvala: „Rozumiem, že sa hneváš,“ pohladkala Mariku po vlasoch a začala spievať. Keď pesnička skončila, žena opäť prehovorila:
„Viem, že tam nechceš ísť, a viem, že by si chcela ísť domov. Ty presne vieš, prečo si na mojej loďke, však? Vieš, prečo si plávala k leknám?“
Marika najprv chcela mlčať, ale nevydržala, lebo sa veľmi rada rozprávala so ženou o leknách.
„Plávala som v jazere a nevládala som a ty si ma odviezla.“
„Áno, plávala si. Pretože si nemohla zostať doma so svojimi rodičmi. Veľa si sa tam bála a tvoji rodičia majú problémy, ktoré ich celkom začarovali, že?“
Marika vedela, že to tak je. A vedela, že žene to môže povedať.
„Áno, bolo takí zvláštni. Ale chcela by som ich vidieť. Vedia, kde som?“
Žena ju opäť pohladila po vlasoch a celkom milo povedala:
„Áno, vedia, kde si, a keď budú môcť, môžu sa s tebou stretnúť.“
„A môžu si ma zobrať domov?“
„ Nie, to nemôžu, o tom rozhoduje správca jazera. Môžu si ťa zobrať domov až vtedy, keď si poradia so svojimi problémami. “
„A správca jazera povedal, že môžem ísť k tým cudzím ľuďom?“
„Áno, dovolil. Dokázali mu, že môžu ponúknuť dom, záhradu, psa, ale aj seba niekomu, komu by sa tam s nimi páčilo. Vedia, že je veľa detí, ktoré sú teraz v loďkách na jazere a nemôžu ísť na prvý breh. Pre jedno z nich majú voľnú izbu s výhľadom na jazero. Tí ľudia sa cítia silní a nedovolili problémom, aby ich začarovali. Takže tam budeš v bezpečí. A cudzími budú len na začiatku. Keď ich spoznáš, bude to iné.“
Marika sa cítila čudne, akoby ani nevidela lekná, akoby ani nebolo jazero, akoby ani nebola s tou ženou. Bolo to ako niekedy, keď doma neboli rodičia a ona bola v celom dome celkom sama. Žena ju pohladkala a potom chytila za ruku. Marika vtedy zistila, že už zase vidí lekná a jazero a tú ženu. Vykríkla:
„Ja by som radšej zostala s tebou! Asi ťa mám rada.“

4. O druhom brehu
„Aj ja ťa mám veľmi rada, ale tu v loďke je miesto iba pre jedno dieťa. Správca jazera našiel pre teba dobré miesto na druhom brehu a ja môžem zase vytiahnuť z jazera iné dieťa.“
Marika sa zadívala na ženu. Niečo jej napadlo a chcela vedieť, či to je pravda:
„Vytiahla si už veľa Marík?“
„Áno, aj Marík, aj Jankov...“
„A všetkých si ich odviezla na druhý breh?“
„Nie, niektorých som mohla odviesť tam – na prvý breh –, pretože ich rodičia si poradili s problémami a boli už odčarovaní. Ale niektorých som zaviezla na druhý breh.“
Marike sa zdalo, že jej niečo padá z oka. Bolo to mokré. Stávalo sa jej to, keď na ňu rodičia kričali. Ale žena nekričala, iba povedala:
„Teraz si asi smutná a možno sa ti chce aj plakať. Rozumiem. Keď ťa tam odveziem, to neznamená, že ťa neľúbim. Mám ťa rada, a preto chcem, aby si bola na dobrom mieste.“
Marika síce bola smutná, ale v hrdle hrču nemala. Už dokázala celkom ticho povedať žene:
„Budeš mi chýbať. A budú mi chýbať aj rodičia. Aj keď sú začarovaní problémami.“
„ Sú to vždy tvoji rodičia a nimi aj zostanú. A keď sa bude dať, stretnete sa.“
„Chcela by som niečo na pamiatku,“ povedala Marika nesmelo a žena sa usmiala, pretože to bolo prvýkrát, čo Marika niečo od nej chcela.
„Poď, nakreslime si spolu obrázok tohto jazera. Budú na ňom oba brehy, lekná, loďka.“
„Aj slnko. Aj ty a ja.“
Kreslili a kreslili ešte dlho. Marika bola ďalšie dni smutná, potom sa jej oči zase rozveselili. Každý deň sa po troške blížili k druhému brehu. Rozprávali sa, čo sa im na ňom páči. Niekedy, keď zapadalo slnko, pozerali na vzdialený prvý breh, vtedy sa k sebe pritisli a žena Marike spievala.
Raz Marika povedala:
„Ty môžeš byť vlastne na obrázku mnohých, že?“
Žena sa usmiala, prišla k Marike celkom blízko a povedala:
„Áno, to si dobre povedala. Môžem ťa pohladkať? Robievam to, keď mám z niekoho veľkú radosť.“
Marika sa nechala pohladkať a spomenula si, že toto jej robievala suseda. Asi z nej tiež mávala radosť. A niekedy to robila aj mama. Asi im bolo predsa len so mnou dobre, pomyslela si.

5. O izbe s výhľadom
Jedného dňa boli už veľmi blízko pri druhom brehu. Marika videla dom. Naozaj mal veľkú záhradu a čerešňové stromy. Kráčal k nim akýsi muž s košíkom. A za nim bežal pes a krútil chvostom. V jednej chvíli sa ten pes nečakane zastavil, niekoľkokrát zaštekal a sadol si do trávy. Pozeral na jazero a blížiacu sa loďku. Marika sa preľakla, nebola si istá, či dokáže vystúpiť na breh. Žena ju držala za ruku. Odrazu sa dvere domu otvorili a vyšla z nich krásna žena. Usmievala sa. Zakývala smerom k jazeru. A žena z loďky jej odkývala.
Marika už vedela, že ju čakajú. Nevedela, čo bude hovoriť, či sa jej bude nová žena s mužom páčiť. Nevedela, či jej dovolia vyliezť na tie stromy a pohrať sa s tým psom. Ale vedela, že čoskoro to zistí.
Vyliezla z člna a cítila, ako sa jej dotkla nová ruka. Žena z domu sa na ňu usmiala a povedala:
„Som veľmi rada, že si k nám prišla. Psík sa ťa už nevedel dočkať. Potrebujem, aby si mu vymyslela meno, pretože nevieme, ako na neho máme volať. A je to tvoj pes, ak chceš.“
Marika bola prekvapená. Bude mať niečo celkom svoje!
„Mojko,“ vykríkla.
Žena z domu sa opäť usmiala:
„To je krásne meno, zavolaj na neho, určite ťa počúvne.“
„Mojko, mojko!“ kričala Marika, pes nastražil uši a pribehol. Začal jej olizovať ruku a motať sa jej okolo nôh. Marika sa cítila zvláštne a pamätala si, ako jej raz žena z loďky povedala:
„Viem, že raz budeš veľmi šťastná.“
Marika už nepochybovala, že žena z loďky vie všetko.
Obzrela sa, bola tam, sedela v loďke, usmievala sa. Zakývali si. Marika niekde v diaľke na jazere uvidela kohosi plávať. Žena z loďky sa k nemu ponáhľala.
Keď vošla Marika do domu, žena z domu jej ukázala izbu. Mala tam na stene klinček a žena jej povedala:
„Tu si môžeš zavesiť obrázok o jazere, ak chceš.“
Marika sa usmiala. Izba bola krásna, mala veľké okno s výhľadom na jazero a na prvý breh.
„Ide mi niekto pomôcť s tými čerešňami alebo ich zjem sám?“ začula Marika z dvora. Vybehla pred dom. Vonku sa k nej pridal Mojko a veselo vrtel chvostom.
Prešla okolo jazera a uvidela lekná. Vtedy jej to napadlo:
„Musím predsa dať meno aj tej žene z jazera.“
Obrátila sa k brehu a polohlasom povedala:
„Budeš moja Leknová víla.“
Odrazu sa pri Marike objavila žena z domu:
„Och, to je dobre, že si jej vymyslela meno. A aké krásne. Som veľmi rada, že ťa Leknová víla doviezla práve k nám. Určite ju ľubiš.“
Marike sa v hlave rojili zvláštne myšlienky. Ako môže táto žena vedieť, že mám Leknovú vílu rada? žeby aj ona vedela čítať myšlienky? Pozorne sa na ženu z domu zahľadela a spýtala sa:
„ A pôjdeš so mnou niekedy na jazero pozrieť sa na lekná?“
„Vieš, ja sa vody bojím, ale môžem ti doniesť maliarsky stojan, farby a štetce celkom blízko k brehu a môžeme tam spolu lekná maľovať. Namaľuješ si svoje vlastné lekná. Aj všetky brehy jazera.“
Marika ani nedýchala. Všetko sa jej zdalo také nové a iné, ako to bolo doma, také nezačarované. Mojko sa jej obtieral o nohy a ona ho pohladkala. Bolo to veľmi príjemné.
„A ako ti mám hovoriť?“ opýtala sa Marika ženy z domu.
Žena sa usmiala a povedala:
„Raz, keď budeš chcieť, vymyslíš to správne meno aj pre mňa. Teraz ma volaj tak, aby sa ti to aspoň trochu páčilo. A poď už, lebo nám nezostanú čerešne.“
Žena sa usmiala a natiahla k Marike ruku. Marika sa jej nedotkla, ale išla vedľa nej celkom blízko. Keď všetci vyliezli na strom, ten muž povedal:
„Všetky tieto čerešne boli ešte pred pár týždňami krásnymi bielymi kvetmi. Uvidíš ich zase na jar. Tisícky malých kvetov. A teraz sú z nich chutné čerešne,“ zasmial sa a odtrhol si ďalší červený plod.
Aj Marika začala jesť. Čerešne jej chutili. A na tú jar sa začala tešiť.