Nespokojná Evička
Evička so sebou nikdy nebola spokojná.
„Janka vie krajšie písať. Zuzka zase rýchlejšie čítať. Anička hrá na klavíri a ja iba na flaute. Môj starší brat Ondrej vie rýchlejšie utekať. A mladší Jurko je lepší v matematike.“
Ani Evičkin nos nebol dosť rovný a oči dostatočne veľké. Veľmi rada by na sebe všetko zmenila. A nielen s týmto bola nespokojná. Susedia mali väčšiu záhradu, bratranci hlbší bazén, babka jej viacej dovolila ako rodičia. Ach, prečo sa musela narodiť práve do tejto rodiny? Po čase sa Evička so svojou rodinou presťahovala. Do chudobnej štvrte, kde jej ocko pomáhal ľuďom bez domova. Mamička im varievala polievku, aby mali aspoň jedno teplé jedlo denne. Evička stretávala všelijakých ľudí: chudých, špinavých, smutných, bezzubých, hladných. Veľakrát im musela pomáhať aj ona, pretože ju o to rodičia požiadali. A aj preto, lebo videla, že bez ich pomoci by tí ľudia dlho neprežili. Akí len boli nešťastní! A úplne odkázaní na ich pomoc.
Potom však spoznala malú Julku. Nemala ocka ani súrodenca. Mamička sa zo všetkých síl snažila, aby mali aspoň strechu nad hlavou. Žiadna telka. Žiaden bazén. Častokrát ani žiadne jedlo viac ako raz za deň. Napriek tomu Julka nebola nešťastná. Dokonca sa zdalo, že je šťastnejšia ako Evička! Ako to bolo možné? Veď nebola ani pekná, ani módne oblečená... Potom Julka Evičke niečo prezradila. Keď bola malá, bola veľmi chorá. Nemohla jesť nič slané a všetko ju veľmi bolelo. No s mamičkou sa dohodli, že budú vďačné aspoň za to, že môžu byť spolu a že jej mamička môže uvariť také jedlo, ktoré jej pomôže skoro sa uzdraviť. Odvtedy stále hľadajú to, čo je dobré, to, z čoho môžu mať radosť. A vždy sa nájde niekto, kto je smutnejší, chudobnejší alebo viac chorý. Za toho sa treba pomodliť a zároveň poďakovať za všetky dobré veci, ktoré mnohí nemajú.
Evička pochopila. Už sa viac neporovnávala s tými, čo mali viac. Ale prosila za tých, čo mali menej. A bola tak trochu zahanbená, že ju to naučila práve chudobná Julka.
