O Jurkovi krabčekovi-pustovníkovi
Ilustrovala Constance Lee Menefee
Z anglického originálu
Deborah Berryx Joy , M.A., L.P.C.C. - HENRY THE
HERMIT CRAB
Preložila PhDr. Eva Odzganová – Lund
2004
O Jurkovi krabčekovi – pustovníkovi
Raz dávno, neďaleko teplého modro – zeleného oceánu narodil sa maličký
krabček – pustovník. Ako všetky bábätká, aj on sa narodil so žiarivým zlatým srdiečkom. Rodičia mu dali meno
Jurko. Bábätká so žiarivými zlatými srdiečkami potrebujú veľa lásky a opatery, aby sa im nič nestalo a aby boli
šťastné. Ako to už chodí, všetky stvorenia majú aj šťastie aj smolu, a tak Jurko mal tiež aj šťastie aj
smolu.
Problém však bol, že väčšina smoly sa na neho lepila na začiatku života. Táto smola spočívala v tom,
že mal dvoch rodičov, ktorí nevedeli, ako sa starať o bábätká. Jurkových rodičov pravdepodobne nikto nenaučil,
ako sa to robí. Rodičia nechali Jurka príliš často samého. Nevadilo im, keď mu pri tom modro - zelenom oceáne
ostala zima. Nedali mu jesť, keď plakal od hladu. Nedali mu piť, keď bol smädný. Nezobrali ho do náručia, keď sa
potreboval pritúliť, ba sa s nim ani nerozprávali, ani mu nespievali, ani ho nekolísali. Čoskoro ho celkom
opustili, a Jurko ostal pri teplom modro – zelenom oceáne úplne sám. Bol bábätkom bez rodičov.
V Jurkovom
zlatom srdiečku sa teraz rozhostili veľmi, veľmi, veľmi VEĽKÉ pocity. Nevedel ich vyjadriť. Nevedel, čo
znamenajú. Vedel iba, že sa cíti veľmi ZLE. A žiara v jeho srdiečku sa začala zmenšovať.
Jurko sedel sám pri teplom modro – zelenom oceáne. Zakrátko prišla iná rodina krabov – pustovníkov. Videli Jurka
a vedeli, že potrebuje niekoho, čo by sa o neho staral. Jurko si na tejto novej rodine niečo všimol. Jurko si
všimol, že táto nová rodina je zvláštna. V tejto rodine mal každý inú ulitu. Niektorí mali veľké, tvrdé a ťažké
ulity, ulity druhých boli malé, ľahké a mäkšie. Jurko už mal svoju rodinu, ale ako jeho telo rástlo, bude
potrebovať nové ulity.
Jurko plakal a plakal a plakal. Bol hladný a unavený a veľmi, veľmi smutný a
nazlostený, že ho nechali samého. Bál sa, že ho táto nová rodina tiež opustí. Začal hľadať veľkú, ťažkú ulitu,
do ktorej by sa mohol schovať. Rozhodol sa, že zo svojej ulity NIKDY nevyjde, aby mu táto nová rodina nemohla
ublížiť. Zlatistá žiara v jeho srdiečku zoslabla ešte viac.
Nová rodina sa snažila Jurkovi pomôcť, ako
najlepšie vedela. Keď bol hladný, nakŕmili ho. Keď bol smädný, dali mu vodu. Zobrali ho do krabieho náručia a
kolísali ho, spievali mu, a Jurko cítil, že žiara v jeho srdiečku sa znova rozhorela.
Neskôr sa ale prihodilo
ďalšie nešťastie. Nová rodina sa musela presťahovať a do nového domu nemohli priniesť nové bábätko. Nová rodina
vedela, že by ho nemali nechať celkom samého, tak pri modro – zelenom oceáne usilovne hľadali ďalšiu rodinu
krabov – pustovníkov. Jurkova rodina vedela, že ďalšia rodina bude musieť byť schopná sa o neho natrvalo starať.
Vedeli tiež, že nová rodina bude musieť vedieť, ako pomôcť Jurkovmu srdiečku.
Onedlho prišla k modro-zelenému oceánu tá správna rodina a Jurkova druhá rodina sa s ním rozlúčila. Jurko sa
znova ocitol medzi samými neznámymi. Teraz sa žiara v Jurkovom zlatistom srdiečku o toľko zmenšila, že ju takmer
nebolo vidieť. Rozhodol sa, že každého nenávidí a všetci zaplatia za to, čo sa mu stalo. Začal zo svojej ulity
vystrkovať svoje veľké klepeto. Hľadal väčšiu, ťažšiu, tmavšiu ulitu, do ktorej by sa mohol schovať, aby ho
nikto nikdy viac nevidel.
Jurko našiel perfektnú, silnú, ťažkú ulitu a vliezol do nej. Keď išiel niekto
okolo, vystrčil klepeto, aby mohol ublížiť. Jemu už nikto neublíži. Teraz to bude ON, čo bude ubližovať.
Čo
však Jurko nevedel bolo, že sa jeho šťastie začalo obracať. Jurkova nová mama bola veľmi silná. Silnejšia ako
Jurkov hnev alebo smútok. Dosť silná nato, aby sa o neho navždy starala. Prirodzene tomu Jurko nemohol uveriť,
pretože doteraz stratil všetkých blízkych, ale bola to pravda. Nová mama Jurka kŕmila – on jedlo na ňu vypľul.
Keď ho držala, zápasil s ňou, aby sa jej mohol vymknúť. Nebol hlúpy. Chcel, aby sa mu srdiečko už nikdy viac
nerozžiarilo. Vedel, že keď by sa to stalo, mohlo by ho to bolieť, ak by ho jeho nová mama opustila. Rozhodol
sa, že sa ju pokúsi prinútiť, aby ho rýchlo opustila.
Jurko robil všetko zlé, na čo mohol myslieť. Vychádzal
zo svojej tmavej ulity iba vtedy, keď chcel robiť neplechu. Štípal ostatné deti svojimi klepetami a vrieskal, až
ich uši boleli. Pohrýzol svojho nového otca. Našiel si ešte ťažšiu, tmavšiu ulitu a schoval sa do nej.
Tento trik však neplatil na Jurkovu novú mamu. Kedykoľvek robil neplechu, hovorila :
„Nakŕmim ťa, keď budeš
hladný.
Objímem ťa, keď budeš smutný.
Pomôžem ti, keď budeš nahnevaný.
Vždy sa budem o teba
starať.“
A urobila niečo zvláštne a prekvapujúce. Našla ľahkú, krásnu novú ulitu a nechala ju blízko Jurka.
„Je to veľmi hlúpa žena,“ pomyslel si Jurko. „Nikdy sa nevzdám mojej ťažkej, tmavej ulity.“ Znova a znova robil
neplechu.
Mnohokrát, keď bol Jurko veľmi nahnevaný a nechcel prestať robiť zle iným krabčekom, zodvihla ho
jeho mamička a zobrala ho do teplého modro – zeleného oceánu, kde vlny začali hojdať Jurka a jeho mamičku.
Najprv sa to Jurkovi vôbec nepáčilo. “Nenávidím ťa!“ Znova a znova kričal. „Pusť ma! To bolí!“
Ale Jurkova
mamička bola veľmi múdra stvora a vedela, že v Jurkovom srdiečku stále ešte žiari maličká, zlatistá iskrička.
Vedela, ako pomôcť jeho srdiečku, aby sa znova rozžiarilo tak, ako keď bol krabček pustovník bábätkom pri teplom
modro – zelenom oceáne. Jurko mal pomaly dosť svojej tmavej, ťažkej ulity. Ťažko sa mu hralo s takou opachou na
chrbte. Začal si prezerať tu krásnu ľahkú ulitu, ktorú blízko neho položila jeho mama. „V žiadnom prípade,“
pomyslel si. „Ulity si nevymením.“
Ako týždne ubiehali, Jurkova mama s ním robila mnoho vecí. Spolu jedli, spolu hrali rôzne hry. Pomáhala mu
vyjadriť jeho pocity, a keď stratil nad sebou kontrolu, opäť ho zobrala do teplého modro – zeleného oceánu, kde
sa nechali kolísať vlnami. A Jurkova mama hovorila:
Nakŕmim ťa, keď budeš hladný
Objímem ťa, keď budeš
smutný.
Pomôžem ti, keď budeš nahnevaný.
Ochránim ťa, keď budeš v nebezpečí.
Vždy sa budem o teba
starať.
A pomaly, pomaličky, lebo Jurko bol odvážny a silný krab – pustovník, začalo jeho srdiečko znova
žiariť. Jedného dňa sa rozhodol, že vyskúša tú krásnu ulitu. Jurkova mama sa od samého šťastia rozplakala. S
ľahkou novou ulitou sa mu lepšie hralo. Mohol z nej vidieť von, a ľudia zasa mohli vidieť dnu. Ale, ako si isto
pamätáte, Jurkova mama bola veľmi múdra stvora. Vedela, že Jurka môže toľko nových zmien naľakať, a tak
povedala: „Nechajme si tú starú, ťažkú ulitu poruke. Keď sa budeš báť, môžeš si ju znova na seba dať, a potom,
keď sa už budeš cítiť lepšie, môžeš znova vliezť do svojej krásnej novej ulity.“
Vzápätí Jurko pocítil, ako
sa mu vo vnútri rozhosťuje pocit veľkého tepla a šťastia. Nebol si celkom istý, čo sa deje, ale vedel, že jeho
mamička sa vždy bude snažiť, aby mu porozumela a pomohla, dokonca aj vtedy, keď bude nazlostený a zlý a smutný.
Objal mamičku svojimi klepetami a išiel sa hrať von vo svojej ľahkej, novej ulite.
Mamička sa dívala, ako sa hrá vo svojej ulite neďaleko teplého modro – zeleného oceánu. Jurko aj mamička sa
usmievali ... Vieš prečo? Lebo cez Jurkovu krásnu, ľahkú ulitu mamička videla niečo veľmi, veľmi vzácne. Bola to
žiara Jurkovho zlatistého srdca, taká jasná, ako keď bol bábätkom neďaleko teplého modro – zeleného oceánu.
Niektoré
deti radi vymýšľajú svoje vlastné príbehy. Ak to chceš skúsiť, obráť stranu...
1. Pomysli si na svoje obľúbené zvieratko. Snaž sa predstaviť si, aká veľká by bola žiara v jeho srdiečku, keď
bol bábätkom. Nakresli sem obrázok tvojho zvieratka. Nezabudni nakresliť žiaru v jeho srdiečku.
2. Predstav
si teraz, ako by sa zmenila žiara v srdiečku tvojho zvieratka, keby sa mu prihodilo niečo strašidelné alebo keby
sa ho niečo dotklo. Tu máš miesto, kde to môžeš nakresliť.
Čo by sa mohlo dotknúť srdiečka tvojho zvieratka?
3. Aká veľká je žiara v srdiečku tvojho zvieratka práve v tejto chvíli?
4. Aká veľká by podľa teba mala byť
žiara v srdiečku tvojho zvieratka, keď je už dospelé. Ak sa ti chce, môžeš tu nakresliť aj obrázok.
Vráť sa k tvojim prvým obrázkom. Ako sa cítiš, keď sa dívaš na
Obrázok číslo 1:
Obrázok číslo 2:
Obrázok
číslo 3:
Obrázok číslo 4:
Môžeš si pomôcť tým, že zakrúžkuješ jednu z týchto tvárí:
šťastná | smutná | vystrašená | ustarostená |
Jurko mal ulitu, ktorá ho chránila. Čo používa tvoje vymyslené zvieratko na svoju ochranu? Ako ochrana
môže slúžiť štít, skrýša za stromom, pancier alebo čokoľvek, čo si myslíš, že môže vystrašenému zvieratku pomôcť
sa schovať.
Predstav si veľké zviera. Čo by mohlo urobiť veľké zviera, aby tvojmu prvému vymyslenému zvieratku pomohlo cítiť
sa dobre a zväčšiť žiaru v jeho srdiečku.
Mohlo by to byť niečo, čo toto malé zvieratko môže:
vidieť - ako
úsmev
ochutnať - ako koláčik
chytiť - ako mäkký vankúšik
počuť - ako pesničku
predstaviť si - ako
peknú spomienku
robiť - ako ísť plávať
cítiť - ako šťastie
alebo ako všetko dohromady!
Jurko krabček – pustovník mal ulitu. Tvoje zvieratko má niečo iné na svoju ochranu. Ako sa tvoje zvieratko cíti,
keď potrebuje všetku svoju ochranu?
Ako sa tvoje zvieratko cíti, keď je odvážne a vzdá sa časti svojej
ochrany, tak ako keď Jurko prešiel do svojej ľahšej ulity?
Aký koniec by si si želal pre tvoj príbeh? Môžeš
ho tu napísať.
Gratulujem! Práve si sa stal autorom! Autor je osoba, ktorá píše knižky. Tu môžeš napísať názov tvojej
knižky:
________________________________________________
Názov
________________________________________________
Autor
________________________________________________
Dátum
________________________________________________
Mesto
Dúfam,
že tvoje zvieratko našlo spôsob, ako rozžiariť svoje srdiečko tak,
ako to urobil Jurko krabček – pustovník.