Pomôžme si rozprávkou

Témy

• opatrovateľská starostlivosť na prechodný čas
• vyjadrovanie emócií
• dôvody, prečo sa rodičia nemôžu starať
• potreba miesta

V jednom lese, odjakživa nazývanom smrekovcový les, takom velikánskom, že nebolo možné dovidieť z jedného jeho konca na druhý, sa ako vždy v tomto čase preháňali veveričky a veveričiaci. Bolo ich všade plno. Zháňali oriešky, semienka šušiek a huby, aby v zime nehladovali. Robili to tak každý rok a všetky veveričky tak vždy mali dosť jedla na celú zimu. Les bol totiž veľký a rástlo v ňom množstvo krásnych smrekovcov – červených smrekov. Veveričkám sa po nich vynikajúco šplhalo.

Na jednom takomto strome, úplne na vrchu, sedela malá veverička a v labkách držala oriešok. Práve ho uchmatla inému veveričiakovi, ktorý ho našiel skôr. Ale nehneval sa na ňu. Naopak, bol rád, že ten oriešok bude mať práve ona... Hneď si povieme, aká bola, kade a s kým sa naháňala po stromoch a ako to nakoniec s tým uchmatnutým orieškom dopadlo... Táto malá veverička bola svižná, rezká, vrtká, šikovná a vedela veľmi dobre skákať zo stromu na strom. Rada sa smiala a vymýšľala rôzne huncútstva. Dokázala si vždy poradiť. Mala krásne korálikové oči, bystrý nos i fúziky a parádnu hebučkú ryšavú srsť. Na brušku bola celkom bielučká, ako sneh. Mala teda kožúšok presne taký, aký majú veveričky mať a po akom túžia. Táto veverička bola šibalka, šantením vyplnila každú voľnú chvíľku. So škriatkom Radostníčkom bola jedna ruka, teda vlastne jedna labka. A keď sa náhodou začala nudiť, hneď začala robiť veveričkovské saltá, skákala z konára na konár a hľadala kamarátov, s ktorými by sa zahrala na naháňačku. No a keď sa jej niečo nepozdávalo, len sa zamračila, rozhliadla sa dookola, našla šikovný konár a hop, hop - už jej nebolo.

Raz, keď zase takto utekala, uvidela malého plačúceho veveričiaka. Nevedela, prečo plače. Nerozumela tomu. Škriatkov Smutníka a Straška totiž veľmi nepoznala. Vždy, keď títo dvaja menej známi škriatkovia odniekiaľ vykukli, rýchlo švihla huňatým chvostíkom a v okamihu bola preč. Nevedela totiž, ako si s nimi poradiť. Nevedela, či sú dobrí, či zlí, a tak radšej ušla.

Malá veverička nežila v smrekovcovom lese sama. Spolu s ňou žila v lese celá veveričia rodina. A pretože táto rodina bola veľká, tak sa jej stávalo, že raz spala na siedmom konári, inokedy na piatom, potom zase na druhom, skrátka vždy v inom brlôžku, v inej diere stromu.

Niekedy ju budil otec veveričiak Fúzik, inokedy mama veverička Riška s veveričkou Štetinkou. Občas to bola najstaršia veverička v tomto lese. Tú mala malá veverička veľmi rada. Vždy, keď ju ráno uvidela, s radosťou vyskočila z brlôžku, bežala si po niečo pod zub a potom do veveričkovskej školy. Lenže niekedy netrafila na tú správnu čistinku a naokolo nebol nik, kto by jej poradil, kadiaľ má ísť. Stará veverička už nemohla do školy skákať s ňou a Fúzik, Riška ani Štetinka na to nemali čas. A tak sa stávalo, že sa veverička potulovala sama po lese, zatiaľ čo sa ostatné veveričky a veveričiaci v škole učili. O tom, aké druhy orieškov, jadierok a húb sa dajú v lese nájsť, ako ich čo najrýchlejšie rozlúsknuť a ochutnať, no aj o tom, kto im túto potravu môže brať, pretože ju má tiež rád a potrebuje ju k životu. Učili sa teda aj to, pred kým sa treba mať na pozore. Len z počutia vedela, že si treba dávať pozor na kunu, jastraba a tiež na mačku.

Malá veverička bola zvyknutá na to, že je často sama. A keď konečne niekoho stretla, alebo zostala na siedmom, piatom či druhom konári dlhšie, vždy chcela všetko rýchlo dohnať. Hovorila piate cez deviate, poskakovala, pohadzovala huňatým chvostíkom zo strany na stranu, až ju ostatní okrikovali. Dokonca niekedy aj preskočili na druhý strom, aby už ten hurhaj nemuseli počúvať. Malá veverička to ale vôbec nemyslela zle. Len mala radosť zo stretnutia a chcela sa o ňu podeliť. To boli tie chvíle, keď malá veverička vo svojom srdiečku ucítila, ako naň búšia Smutník a Straško. Čím častejšie na ňu niekto zakričal alebo ju bolestivo zaťahal za kožúšok, tým viac sa škriatkovia ozývali. A malá veverička už nemala toľko sily, aby im zakaždým ubzikla. Niekedy zostala schúlená vo svojom tajnom brlôžku vo vysokých vetvičkách a v labkách držala svoj uchmatnutý oriešok. Aj cez škrupinku cítila, vetrila, že tento oriešok ju ochráni. Bola v ňom ukrytá veľká sila a odvaha a práve tú naša veverička potrebovala.

Raz sa stalo niečo, čo snáď ešte nikdy žiadna veverička nezažila. Jej oriešok prehovoril. Bolo to práve v tej chvíli, keď ju doháňali Smutník a Straško. Keď ju boleli ušká od všetkého toho kriku, ktorý na piatom, siedmom i druhom konári počula a keď cítila každý chĺpok svojej srsti. Nechcela ani myslieť na to, ako a prečo sa to všetko stalo. Nerozumela tomu. A zrazu jej obľúbený oriešok hovorí veveričkovskou rečou? To predsa nie je možné! No jasne počula, ako jej pošepkal, že sa teraz spolu pozrú do orieškového lesa, pretože v smrekovcovom už teraz nie je úplne v bezpečí. Fúzik, Riška a Štetinka ju už nemôžu ochrániť pred kunou a jastrabom. Preto musí z lesa utiecť, aby sa jej nestalo nič zlé. V tom orieškovom lese sa síce dá bývať len chvíľku, pretože v ňom nie je toľko miesta a pretože ten úplne najlepší les, les pre každú veveričku, najskôr musia nájsť. Ale sú v ňom i ďalšie veveričky a veveričiaci. Je tu aj veveričkovská škola a v nej veľa veveričích kamarátov a kamarátok, s ktorými sa zoznámi. Je tam už prichystaný aj brlôžtek pre ňu i pre jej oriešok. Spolu s ňou tam budú žiť aj ďalšie veveričky a veveričiaci, ktorí jej pomôžu spoznať orieškový les a zistiť, kde sú tie najlepšie oriešky, jadierka a semiačka. Už nebude sama na cestu do školy a stále sa bude mať s kým porozprávať, keď Fúzik, Riška a Štetinka práve nebudú mať čas, pretože majú veľa iných starostí. Ale všetci traja budú radi, keď bude malá veverička v orieškovom lese spokojná.

A tak sa i stalo. Malá veverička sa naraz ocitla v orieškovom lese. Všetko bolo zrazu také nové a zvláštne. Stále bola s niekým. Stále sa jej niekto vypytoval, ako jej chutí toto jadierko, tamto semiačko, či by radšej nechcela oriešok. Dokonca jej niekto čechral aj kožúšok, prípadne sa s ňou naháňal po lese. Bolo to veľké dobrodružstvo. Ale... malej veveričke aj tak začali šliapať na päty - či na labky - Smutník a Straško. Prečo? Pretože vedela, že v tomto lese môže byť len chvíľku a nevedela, čo bude ďalej, kam pôjde, čo sa s ňou bude diať. Raz v noci toto všetko šepkala svojmu oriešku. Nevedela, že ju počúva aj veľká Veverica, ktorá jej pomáhala, aby si v orieškovom lese zvykla a bola spokojná, aj keď v ňom bude len chvíľku. Malá veverička sa zľakla, že jej tajomstvo pozná okrem orieška aj veľká Veverica, ale čarovný oriešok znovu tíško prehovoril do jej uška: „Povedz jej to. Prezraď, čoho sa bojíš. Pomôže ti, uvidíš.“

A bolo to presne tak, ako oriešok povedal. Veľká Veverica hneď poznala, že malú veveričku trápia Straško a Smutník. Opatrne ju labkou objala, pohladila po chrbátiku a po chvostíku a povedala jej: „Veverička moja, títo škriatkovia niekedy prichádzajú ku každému z nás. Poznáš predsa aj Radostníka, Veselíka, Jašidlo a Mračidlo. Nie sú zlí. Keď ma niečo trápi, príde Smutník. Keď sa mi nedarí a hnevám sa, príde Jedoš. Keď s tebou rozprávam, je s nami Radostník. Keď meškáš domov zo školy, s mojím strachom sa objaví Straško. Tak to vo veveričkovskom živote chodí. Nie sme vždy len veselí.“

Malá veverička ani nemukla. Počúvala, čo veľká Veverica rozpráva a v hlave jej vírili všelijaké otázky. To je teda zvláštny svet, uvažovala, keď musí žiť s tými škriatkami v jednom lese a nemôže pred nimi utiecť. Potom ale veľká Veverica povedala niečo, čo sa malej veveričke celkom pozdávalo. Keď vraj bude mať s nejakým škriatkom problém, môže sa spýtať veľkej Veverice, starého Veveričiaka alebo iných veveričiek a veveričiakov, ako na to. To jej nenapadlo. Nemusí teda byť na všetko sama? Nemusí si so všetkým sama poradiť? Z tej predstavy sa jej od radosti chcelo vyskočiť na ďalší konár. Tak to aj urobila.

Malá veverička sa teda rozhodla, že skúsi, či má veľká Veverica pravdu. Keď jej bolo smutno alebo sa niečoho bála, vzala do labiek svoj oriešok, aby si dodala odvahu. Pribehla za veľkou Vevericou a tíško jej všetko rozpovedala. Všetko, čo ju trápilo. Či už to bola boľavá nôžka, kamaráti z lesnej školy alebo Smutník a Straško. Skoro zistila, že Veverica jej skutočne neklamala. Síce im niekedy bolo smutno obom alebo sa obe spolu niečoho báli, ale vo dvojici to bolo vždy ľahšie, než keď sa veverička trápila sama. Naviac začala malá veverička lepšie spoznávať oboch škriatkov, Straška i Smutníka. Keď sa k nej blížili, vedela, že sú to práve oni a vedela, že zas odídu, keď si to ona, veverička, bude priať. A tiež vedela, že títo škriatkovia občas prídu za každou veveričkou a na tom nie je nič zlé. Veď chodia aj za veľkou Vevericou, ale tá vie, ako na nich. Tak prečo by to nevedela aj malá veverička? Jasné, že to zvládne!

Blížil sa čas, keď mala malá veverička opustiť orieškový les a vydať sa do nového lesa, ktorý ešte nepoznala a ktorý nepoznala ani veľká Veverica. Veľa sa o tom rozprávali. Boli s nimi aj Straško a Smutník, ale bol s nimi aj veveričkin oriešok, starý Veveričiak a ďalšie veveríčatá. Tí všetci sa snažili zistiť, ako to v novom lese bude. Bude smrekový, dubový, šiškový, marmeládový či pudingový? Bude v ňom niečo podobné ako v orieškovom či smrekovcovom lese, v ktorom malá veverička žila predtým? Veľká Veverica opakovala malej veveričke, že aj keď ešte nik nevie, aký to bude les, jedno je isté. Má v ňom pripravený brlôžtek, z ktorého sa už nebude musieť sťahovať. Vedela, že v novom lese bude aj parádna nová lesná škola a noví veveričkovskí kamaráti. Vedela tiež, že v novom lese iste nájde množstvo orieškov, jadierok a semienok, podobne ako v orieškovom a smrekovcovom lese. Čo však bolo isté, budú tam aj škriatkovia, ktorých už malá veverička pozná – Radostník i Smutník, Straško i Zlostník, Jašidlo i Mračidlo. A tak, ako si s nimi vie poradiť veľká Veverica, poradí si s nimi aj malá veverička. A keby dačo... Aj tam jej bude nablízku dobrá veľká Veverica, ktorá jej so škriatkami pomôže. Čím viac toho o novom lese vedeli, tým viac sa o ňom rozprávali a malá veverička si to stále lepšie vedela predstaviť. A škriatok Straško ju stále menej a menej navštevoval a trápil.

Prišiel deň, keď sa malá veverička musela s orieškovým lesom rozlúčiť. Všetci z lesa jej mávali na cestu. Priniesli jej množstvo tých najlepších orieškov, jadierok a semiačok. Malá veverička v labkách zvierala svoj čarovný oriešok a z korálikových očí sa jej gúľali slzy ako orechy. Smutník bol tu. Ale veverička vedela, že je to tak dobre. Veď sa mala rozlúčiť s veľkou Vevericou a celou jej veveričou rodinkou. Vôbec, ale vôbec sa jej nechcelo. Jej oriešok jej však zašepkal do uška: „Veverička, budem s tebou všade, kam pôjdeš. A veľká Veverica bude s tebou, kedykoľvek si na ňu spomenieš. Máš ju predsa vo svojom srdiečku a to sa predsa stratiť nedá. Celý orieškový i smrekovcový les, kde si bývala predtým, teraz na teba myslí.“

Malá veverička sa zamyslela a uvedomila si, že naozaj to tak asi bude. Spomenula si aj na slová veľkej Veverice, že si môžu spolu posielať semiačka a oriešky, keď jedna alebo druhá nájde čosi mimoriadne. Pomyslela si tiež, že by nejaký oriešok mohla poslať do smrekovcového lesa. Už vie veľmi dobre, ako sa tie najlepšie oriešky hľadajú. Odvážne chytila škriatka Smutníka labkou za jeho malú ruku. Veľká Veverica jej svojím chvostíkom usušila slzičky a veverička sa vydala do nového lesa. Určite tam bude bývať aj škriatok Radostník, ktorý od nej Smutníka odláka. No a keďže bola veverička aj trochu zvedavá, aké to v novom lese bude, za druhú labku ju chytil škriatok Zvedavec a už spolu fujazdili do nového lesa, za novým dobrodružstvom. Snáď sa raz dozvieme aj o ďalších príhodách malej veveričky.

Autorka: Ria Černá, 2012, Amalthea, ČR
Preklad do slovenského jazyka a jazykové korektúry: Daniela Pokorná

Príbeh bol venovaný Návratu, o.z. na podporu projektu Detstvo potrebuje rozprávku (2013)