Pomôžme si rozprávkou

Venované Barborke a všetkým deťom, ktoré vyrástli rodičom v srdiečku

Deti, viete čo znamená, že je niečo vytúžené? To je vtedy, keď niečo veľmi, veľmi chceme, snívame o tom a túžime to mať. A keď niekto veľmi túži po niekom, to znamená, že ho v srdiečku veľmi ľúbi a veľmi chce byť s ním. Táto rozprávka je práve o takých dvoch veveričkách, ktoré veľmi túžili po dieťatku a ono k nim nakoniec prišlo. Nie tak bežne ako zvyknú chodiť detičky, ale tak z časti zázračne, ako oni radi hovoria: „zázračne im spadlo z neba alebo že im vyrástlo v srdiečku“.

V hlbokom lese nad Dúbravkou sú na začiatku jari všetky stromy bez lístia, ale postupne veľké dubiská nahodia zelený šat pomerne veľkých vlnitých listov, a tým v lese vznikne úplné prítmie. Červíčky tam vyžierajú vnútro starých žaluďov a ďatle vyďobávajú diery do starých kmeňov stromov. A práve v jednom z tých starých mohutných dubov majú svoj útulný domček v bútľavine vysoko nad zemou dve ryšavé veveričky, John a Ria. John a Ria nepoznali len okolie svojho domčeka, ale často si vyšli na prieskumný výlet aj do okrajových častí lesa nad Dúbravku a pozorovali, ako ľudia pracujú vo svojich záhradkách. Pri svojich potulkách spoznali aj veľa iných veveričiek a zvieratiek a mali všade veľa kamarátov. Najväčšie zvieratká lesa sú jeleň a diviak. Ale aj veveričiek je veľa druhov. Niektoré sú väčšie, iné menšie, majú biele brušká, skrútené chvostíky, niektoré sú ryšavé a iné hnedé, niektoré dokonca čierne ako uhoľ a tieto najlepšie utekajú a lezú.

Naše dve veveričky dlho žili vo svojej bútľavine. Stále si ju zveľaďovali, hĺbili a popri tom aj spoznávali stále väčšie okolie. Neboli však úplne šťastné. Vo svojich srdiečkach veľmi veľmi túžili po dieťatku – malom veveričiatku. Ale roky plynuli a nijaké dieťatko sa im nenarodilo. Z toho začali byť veľmi smutné a ako čas bežal, smútok bol stále väčší.

Veľa chodili po lesných lekároch, ale ani tí nevedeli nájsť príčinu, prečo nemôžu mať bábätko. Jedného dňa prišla Ria domov a povedala svojmu mužovi: „Drahý John, ja už nechcem chodiť k lekárom. Ja vo svojom srdci cítim, že to tak má byť. Že pre nás má Pán Boh niečo výnimočné – že nám chce dať dieťatko, ale inak ako ostatným a že má pre nás pripravené úplne úžasné a výnimočné dieťatko.“ „Áno, aj ja to tak cítim.“ povedal John pokojne a Riu nežne objal.

V noci, keď hviezdy a mesiac svietia na les, väčšina zvieratiek spinká vo svojich úkrytoch, ale noční vtáci nespia. Veľká múdra sova Zuzu potichu lieta ponad vrcholky stromov a stráži spánok veveričiek.

Jednej letnej noci, keď mesiac v splne osvetľoval les, v prítmí korún stromov sedeli naše dve veveričky John a Ria a nemohli spať. Dívali sa do okolitého lesa a počúvali nočné zvuky. Tu sa zrazu mihol tieň sovy Zuzu. Spozorovala, že niečo nie je v poriadku a pristála na konári vedľa nich a pýta sa: „Čo vás trápi, že nemôžete spať?“ John a Ria potichu odpovedajú:

„Všetko máme, čo potrebujeme. Máme kde bývať, čo jesť, ľúbime sa, sme zdravé, ale nemáme deti a veľmi po nich túžime. Túžime mať doma malé veveričiatko a zahrnúť ho láskou.“

Zuzu ich pozorne počúvala. „Húúú, ja lietam aj po ďalekých lesoch a vidím oveľa viac ako vy dve, húúú. Videla som veľa veveričích rodín, ktoré nemajú kde bývať so svojimi deťmi alebo čo im dať jesť. Niektoré sú zase choré a nevedia sa o svoje detičky postarať alebo ich majú veľa a nezvládajú starostlivosť o ne, húúú, a preto chcú a potrebujú, aby sa o deti postaral niekto iný. Jeden dobrák, veveričiak Bob, prichyľuje tieto veveričiatka do veľkej bútľaviny starého duba v strede údolia. Stará sa o ne a zároveň im hľadá nových rodičov a nový domov. Poprosil aj mňa, či mu nemôžem pomôcť. Takže lietam krížom-krážom, húúúúú, ponad lesy a hľadám práve veveričky, ako ste vy dve.“ Ria s Johnom boli úplne zaskočení týmto náhodným stretnutím. Veď stačilo, keby zaliezli do pelechu hneď večer a možno by sa so sovou nestretli. Ale váhali len sekundu a hneď s radosťou súhlasili.

Sova zmizla v tichu lesa a náš párik hneď od skorého rána začal s prípravami na prijatie toho malého zázraku. Hlavne upratať, pripraviť miesto v pelechu, aby malo kde spať. John hneď zrána začal rozhrabávať a zväčšovať pelech. Veverička Ria zase zháňala fľaštičky na mliečko, dupačky, plienočky, bodinká, prebaľovací pult. Vyrábala hrkálky z bukvíc a vetvičiek. Robili zásoby jedla zo šišiek a orieškov. Celé dni len tak kmitali.

Naše veveričky však museli ešte dlho trpezlivo čakať, kedy sa sova znova vráti.

Uplynulo veľa-veľa dní. Ale jedného večera predsa len Zuzu priletela so správou:„ Ahojte veveričky, nebojte sa, nezabudla som na vás, húúú. Práve pred pár dňami sa narodila malá veverička, ktorej rodičia nemajú svoju bútľavinu. Bývajú v spoločnom bývaní s mnohými inými veveričkami v takom starom strome, húúú. Majú už deti a nevedia, čo si počať, ako sa postarať o ďalšie veveričiatko. Preto poprosili veveričiaka Boba, aby jej našiel nových rodičov, milujúcu maminku a tatinka.

Je to veverička iného druhu, ako ste vy. Má inú farbu kožúška. Adoptovali, osvojili by ste si ju? Húúú.“

Ria a John ani na chvíľu nezaváhali. Cítili istotu vo svojich srdiečkach, že to je ich vytúžené dieťatko. Dokonca sa veľmi potešili aj tomu, že ich malá veverička bude trochu iná ako oni.

Večer bola slávnostná nálada, všetko stíchlo, mesiac v splne osvietil les. Nedočkavo čakali na sovu. Zrazu bolo počuť v diaľke úplne slabučký, ale výrazný plač, ktorý sa ale rýchlo blížil a zosilňoval. To úplne potichu letela sova Zuzu a medzi krídlami niesla maličkú veveričku.

Let ponad horu bol dlhý, takže malá veverička už bola hore, nespala a tenkým hláskom plakala, lebo bola hladná.

„Rýchlo, musí sa napapať.“ Ria v okamihu nachystala mliečko a maličká veverička sa prisala na fľašku a papala, papala, papala. A potom len tíško zavrela očká a zaspinkala. Bola taká drobučká.

Ria ju nežne držala v náručí a John jej opatrne stískal drobulinkú labku. Nemohli sa na veveričiatko vynadívať. „To je tá najrozkošnejšia malá veverička, akú som kedy videl,“ povedal John. „Máš pravdu, úplnú pravdu,“ povedala Ria a s láskou si bábätko ešte viac pritisla ku svojmu kožúšku. Zuzu sa od nich potichučky vzdialila.

Obaja ešte dlho hľadeli na tento veľký zázrak a v srdiečkach mali obrovskú radosť, lásku a vďačnosť. Veveričke dali meno Borka, lebo mala také rozvážne a šintrovské očká a veľmi milú tváričku.

Od vtedy bol život našich veveričiek oveľa radostnejší a dobrodružnejší. Borka rástla a každým dňom sa učila nové veci. Bola šinter, ale s veľmi dobrým srdiečkom. Bola veľmi vnímavá a citlivá voči ostatným. Všade prinášala radosť. Mamička jej zháňala knižky a často spolu pritúlené k sebe čítali a mojkali sa a tatinko zase Borku denne brával na prieskumné výlety po lese a okolí.

Sova Zuzu sa z času na čas prišla spýtať, ako sa majú a John s Riou jej vždy s úsmevom odpovedali: „Máme sa veľmi dobre, veď je s nami naša vytúžená Borka“.

Poznámka:

Rozprávka môže slúžiť ako inšpirácia, ako hovoriť s dieťaťom od najútlejšieho veku o osvojení.