Pomôžme si rozprávkou

Témy

• súrodenecká rivalita
• príchod nového dieťaťa do rodiny
• žiarlivosť medzi deťmi
• potreba miesta

V jednej psej krajine bola psia dedinka. A v tej dedinke, úplne na kraji, stála veľká psia búda. No, búda, bol to skoro dom so záhradou, farebným plotom a muškátmi za oblokom. V záhrade bola hojdačka a pieskovisko a veľa, veľa pískavých hračiek. V domčeku bývala psia rodinka. Otec Hafan, mamka Fifi a ich dve šteniatka. Väčší chlapec sa volal Štek a menšie dievčatko Ťapka.

Bola zima a štípal mráz. Sneh zasypal prírodu bielou perinou. Štek s Ťapkou sa hrali v záhrade. Stavali snehuliaka, guľovali sa a snažili sa chytiť do papuľky poletujúce snehové vločky. Ťapka sa rada hrala so svojím bračekom. Občas ju síce nahneval, pretože bolo o kúsok väčší a vyťahoval sa. Hovoril, že je veľký pes a že veľké psy sa s malými sučkami nehrajú. Ale v skutočnosti sa s ňou hral, pretože ju mal veľmi rád. Keď dostatočne vymrzli, utekali vždy do ich veľkého psieho domčeka, aby sa zohriali. Mamka Fifi im naliala do misky mliečko a do druhej nasypala doplna psie sušienky, ktoré Ťapke veľmi chutili.

Práve v ten deň, keď tak mrzlo, až prašťalo, objavil sa v záhrade Vietor Severák. „HVÍZD, FIJÚ,“ hvízdal Štekovi a Ťapke okolo ušiek. „FIJÚÚÚÚ,“ strapatil šteniatkam kožúšok. „ŠŠŠŠ“ - oziabal Ťapku na jej malých tlapkách. „Poďme rýchlo do domčeka,“ volal Štek. Ale vetrisko hneď odpovedal: „Som vám v pätttáááááááchchchchch.“ Štek s Ťapkou utekali, čo im sily stačili, ale Severák bol stále za nimi. Rýchlo mu pribuchli dvere domčeka pred nosom. Ale kdeže dvere, tie na Severáka nestačia. „FJÍÍÍÍÍ“ - burácal okolo búdy a každou škáročkou strkal svoje mrazivé prsty do domčeka. Búda bola ozaj veľká a bolo v nej veľa voľného miesta, takže Severák sa mohol rozbehnúť, nabrať silu a ďalej robiť to svoje FIJÚÚÚÚ a FJÍÍÍÍÍ priamo vnútri domčeka. Ťapka sa schovala pod gauč a Štek pod posteľ. Ale Severák sa tým, že nabral rýchlosť a silu, dokázal dostať do každej škáročky. Bol to veľmi zlý víchor a ako zbadal v domčeku voľné miestečko, už aj tam zamieril a poriadne zafúkal.

Ľadový vietor Severák však nefúkal len v domčeku. Obľúbil si túto psiu rodinku a hľadal ďalšie miestečká, kde by mohol fúkať. Zistil, že v srdiečkach mamky Fifi a otca Hafana, ale i oboch šteniatok je ešte množstvo voľného miesta. V srdci sa totiž usídľuje láska a naši psí hrdinovia vo svojich srdiečkach lásku mali. Mamička milovala Ťapku, Šteka i ocka Hafana. Ocko Hafan mal v srdci lásku k mamičke Fifi i k obom deťom. Ťapka vo svojom detskom srdiečku milovala mamičku, ocka i bračeka Šteka, aj keď ho občas nahnevala a Štek zas ju, aj keď to bolo len malé dievčatko. Aj keď všetci mali vo svojich srdiečkach lásku ku svojim blízkym, stále ešte neboli dostatočne zaplnené na to, aby sa do nich Severák nedostal. A tak začal fúkať do ich srdiečok a to veru bolo veľmi zlé. Keď vám totiž v Srdiečku začne prúdiť Severák, začne vám byť smutno. On totiž dokáže vyfúkať všetku radosť.

A tak sa Severák usídlil v domčeku psej rodinky aj v ich srdiečkach. Ťapka pozorovala svoju rodinu, ako sú zo dňa na deň smutnejší a smutnejší a povedala si: „Ja to takto nenechám. Musím toho Severáka od nás vyhnať. Nech sa pekne vráti do vysokých hôr, kde nikoho nebude trápiť.“

Skúsila to najskôr po zlom. Vzala veľkú metlu, ktorou mamka Fifi doma zametá a skúsila Severáka vymiesť von. Ale kdeže, na Severáka s metlou! Ten sa proti nej rozohnal a tak ju aj s Ťapkou roztočil, stále dokola a dokola, že sa nevedela zastaviť. Až Štek jej pomohol a zastavil ju.

A tak sa Ťapka pokúsila Severáka prekabátiť. „Vetríček Severáčik, poď ku mne, ja ťa mám predsa rada. Poď, niečo ti prezradím. Na najvyššej hore Mount Everest ťa predsa potrebujú. Hovoria, že bez tvojho hvízdania nemôžu hviezdy spať. Vraj si ten najúžasnejší hvízdač na celom svete. A práve teraz je tam súťaž v pískaní a hvízdaní. Ty by si ju určite vyhral. Zaleť sa tam pozrieť.“ Vietor zaváhal, bol totiž pyšný. A to, že by mohol vyhrať súťaž, sa mu celkom zapáčilo. Ale potom sa svojím prenikavým ľadovým pohľadom zadíval na Ťapku, prehnal sa jej srdiečkom a poznal, že klame – to sa totiž v srdiečku tiež dá poznať.

Ťapka skúšala Severáka i obmäkčiť – plakala, prosila, sľubovala, ale to Severáka o to viac bavilo. Rozhodol sa, že sa u psej rodinky usadí navždy..... „Toľko voľného miesta je tu u vás v búde a toľko voľného miesta vo vašich srdciach. Tu sa mi dobre kraľuje. Ja už sa nikam trmácať nebudem. FÚÚÚÚÚÚÚ...“
Ťapka s rodinou bola zo dňa na deň smutnejšia.

Jedného dňa sedela pri okne a dýchala si na svoje premrznuté labky. Severák jej ich z dlhej chvíle šteklil. V tej chvíli sa na obloku objavil malý vtáčik. Krídelka mu v mrazivom zimnom vzduchu žiarili, akoby boli zo zlata.
„Ktože si?“ spýtala sa Ťapka.
„Som čarovný vtáčik škovránok a prišiel som vám pomôcť. Vraj sa tu usídlil strašný vietor Severák.“
„Áno. Fúka nám v domčeku i v našich srdiečkach a nevieme sa ho zbaviť,“ fňukala Ťapka
„Ja viem, ako sa ho zbavíte. Musíte len zaplniť prázdne miesto. Keď budú váš dom i srdiečka zaplnené, Severák nebude mať kde fúkať a ujde aj sám.“
„Zaplniť prázdne miesta? Ale čím?“ vykríkla Ťapka. No vtáčik sa zľakol a uletel.

Ťapka stále rozmýšľala. Čím zaplniť prázdne miesto v domčeku i v srdiečku? Skúšala nosiť domov rôzne veci, hračky, jedlo, všetko, čo vonku našla, ale nič nepomáhalo. Severák zavýjal ďalej.

Jedného dňa počula Ťapka mamku Fifi a ocka Hafana, ako si rozprávajú o tom, že na druhej strane dediny je dom, v ktorom bývajú malé šteniatka, o ktoré sa nikto nestará, sú opustené a potrebujú pomoc. Psia rodinka sa rozhodla, že si urobia výlet a opustené šteniatka aspoň navštívia. Vietor Severák sa zatiaľ veselo preháňal po ich domčeku. Prišli k domčeku pre opustených psíčkov. Ťapka sa opatrne schovávala za chrbtom mamky Fifi a nakukovala cez ňu do izieb, kde boli pelechy, v ktorých spinkali šteniatka.

Jedno šteniatko zdvihlo hlavičku a otvorilo očká práve vo chvíli, keď prechádzali okolo. Žmurklo na Ťapku a ona jemne zavrčala, aby si priveľa nedovoľovalo. Ale šteniatko sa nezľaklo. Vygúľalo sa z pelechu, na trasľavých nôžkach sa privalilo k psej rodinke a začalo ju oňuchávať. Bolo to celkom maličké psie dievčatko. Skôr len také malé chlpaté klbôčko, z ktorého vykúkali veľké psie očká. A tie uprene zízali na jej mamičku a ocka. Ťapka zdvihla hlavu a zbadala, že sa ocko aj mamička usmievajú, čo sa od tých čias, čo sa v ich domčeku a v srdiečkach usadil Severák, stávalo len málokedy. Ťapka sa skoro sama začala usmievať, ale vtom jej v srdiečku zavial Severák a ona si pomyslela: „No to je pekné. Táto hromádka chlpov mi chce zobrať mamičku a otecka. Bude spať v mojom pelechu, hrať sa s mojimi hračkami a určite mi zožerie všetky psie sušienky...“ Zamračila sa a zavrčala na šteniatko, ktoré sa rýchlo schovalo do svojho pelechu.

Za chvíľku si však opäť dodalo odvahy a pricupitalo k Fifi a Hafanovi. Začalo do nich strkať ňufáčikom a kňučať, akoby hovorilo: „Majte ma radi!“. Hafan a Fifi sa usmievali stále viac a viac a bolo rozhodnuté. „Šteniatko pôjde s nami do nášho domčeka. Miesta je tam dosť a my ho chceme mať radi.“ – rozhodli obaja. Šteniatko sa zaradovalo, že našlo novú psiu rodinku. Štek šteniatko oňuchal a nežne ho uhryzol do ucha, aby mu dal najavo, kto je tu pánom. Ale šteniatko naňho uprelo svoje veľké oči a Štek sa usmial: „Tak teda dobre. Poď s nami.“ Len Ťapka sa stále mračila...

Zabalili malé šteniatko do deky a vydali sa k domovu. Ako sa blížili k domčeku, hneď im bolo divné, že sa okenice nehýbu. Bežne sa totiž s nimi Severák hral, keď sa nudil. „Že by zaspal?“ - uvažovali Hafan a Fifi. Ani v srdci necítili ten obvyklý chlad, ktorý Severák spôsoboval. Keď prišli domov, všade bolo ticho a pokoj. A tak položili deku na zem. Šteniatko sa vygúľalo a začalo všetko doma oňuchávať. Batolilo sa sem a tam, chvíľami sa pregúľalo na bok a potom zase vybehlo. Skrátka, bolo roztomilé, až sa najskôr začala smiať Fifi, potom Štek a nakoniec aj ocko Hafan. Ale Ťapka nie, mračila sa viac a viac, až naraz FJÚÚÚÚÚÚÚÚ prifičal Severák a fúkol na šteniatko tak, že sa mu všetky chlpy naježili. „Haha, a máš to,“ povedala Ťapka. Severák fúkal po dome a snažil sa dostať aj do srdiečok členov rodiny. Ale čo to? Srdiečka Fifi, Hafana i Šteka ho dovnútra vôbec nepustili. Nech sa akokoľvek snažil, nevedel nájsť jediné voľné miestečko. Láska k novému členovi rodiny úplne zaplnila každé voľné miestečko v srdiečkach, kde sa predtým voľne preháňal. A tá láska žiarila dookola ako slniečko.

Ku pelechu Ťapky a Šteka pribudol brlôžtek pre Šmudlu. Tak sa totiž tá malá psia dievčinka volala. Pribudla tiež tretia mištička, tretí uterák v kúpeľni a tiež niekoľko nových hračiek, aby sa Šmudla mala s čím hrať. Domček sa naraz zaplnil. Severák mal stále menej a menej miesta. Jediné miesto, kam bez problémov vošiel, bolo malé srdiečko Ťapky. A tak jej srdiečko mrazil stále viac a viac a Ťapka bola zo dňa na deň smutnejšia a smutnejšia. Nepáčilo sa jej, aký je ich domček zrazu plný. Snažila sa roztrhať nový pelech Šmudly. A keď sa nikto nedíval, vystrčila malú Šmudlu za dvere, aby ju nevidela.

Lenže akonáhle bola Šmudla a jej veci preč, Severák začal opäť vyvádzať. Potom prišla mamka Fifi a pustila Šmudlu domov, brlôžok jej upravila a Severák sa zas musel stiahnuť.

Ťapka ležala vo svojom pelechu a po očku sledovala Šmudlu, ako sa hrá a v jej srdci dul chladný Severák... Šmudla poskakovala po izbe, keď sa jej zrazu podlomili labky a ona spadla na ňufáčik. Začala strašne kňučať a na hlávke sa jej vytvorila veľká hrča. Ťapka hneď vyskočila, bežala k nej a hrču jej pofúkala so slovami: „Nefňukaj, to sa zahojí. Si predsa statočné šteniatko.“ Šmudla prestala fňukať, uprela na Ťapku svoje veľké psie oči a pritisla sa ku nej. Ťapka ju opatrne pohladila po jej zježenom kožúšku: „No tak vidíš, už je to lepšie, že?“ Šmudla sa usmiala a Ťapka pomaly úsmev opätovala. Chvíľu sa na seba tíško dívali a v Ťapkinom srdci sa pomaly rozsvecovalo malé slniečko. Stále viac a viac naberalo silu. To sa v nej zrodila láska. Láska k tomuto malému opustenému stvoreniu, ktoré sa stalo jej sestrou. A ako sa slniečko zväčšovalo, vyplnila láska každé voľné miestečko v srdiečku Ťapky. A Severák? Ten FIJÚÚÚÚ odletel preč.

Psia rodinka už nemala žiadne voľné miesto pre chladný Severák, ktorý odletel ďaleko od psej zeme až do vysokých hôr, kde spieva svoju FIJÚÚÚÚ pesničku hviezdam na oblohe. Ťapka a Štek sa so Šmudlou skamarátili. Hrali sa spolu svoje psie hry. Mamka Fifi im do troch mištičiek naliala mliečko a potom im do veľkej misky dala psích sušienok, koľko hrdlo ráčilo. Ťapka a Štek sa so Šmudlou radi rozdelili a delili sa tiež aj o lásku, ktorej bolo v tejto psej rodinke toľko, že už žiadny Severák nemohol nájsť ani kúsok prázdneho miesta. A keď prišla jar, priletel sa na nich pozrieť vtáčik škovránok a zaspieval im svoju veselú škovránčiu pieseň.

Autorka: Monika Semerádová, 2010, Amalthea, ČR.
Preklad do slovenského jazyka a jazykové korektúry: Daniela Pokorná

Príbeh bol venovaný Návratu, o.z. na podporu projektu Detstvo potrebuje rozprávku (2013)